Ak vypijeme dosť piva, môže sa stať, že spadneme z barovej stoličky alebo začneme pred cudzími ľuďmi nahlas spievať. Alkohol totiž dokáže prekonať jednu z najsilnejších obranných línií organizmu. Každý, kto sa niekedy opil, bol pod vplyvom marihuany alebo ho jednoducho premohla silná ospalosť po liekoch proti alergii, mohol na vlastnej koži zažiť, čo sa stane, keď niektoré molekuly preniknú cez ochranný systém nazývaný hematoencefalická bariéra a dostanú sa do mozgu.
Táto bariéra je súčasťou stien siete vlásočníc, ktorá sa vinie mozgom v celkovej dĺžke niekoľkých stoviek kilometrov. Bráni väčšine molekúl v krvi dostať sa k citlivým nervovým bunkám. Tak ako lebka chráni mozog pred vonkajšími fyzickými hrozbami, hematoencefalická bariéra ho chráni pred chemickými hrozbami a patogénmi.
Hoci tento systém patrí medzi veľké úspechy evolúcie, pre vývojárov liekov predstavuje vážny problém. Už desaťročia sa ho snažia selektívne prekonať, aby mohli dopraviť liečivá do mozgu. Vedci v oblasti medicíny chcú fungovaniu bariéry lepšie porozumieť aj preto, že jej poruchy zrejme zohrávajú kľúčovú úlohu pri vzniku niektorých chorôb. Zásahy do jej fungovania by navyše mohli pomôcť zlepšiť liečbu určitých ochorení.
„Za posledné desaťročie sme sa veľa naučili, no pri prenose substrátov a liečiv cez bariéru stále čelíme veľkým výzvam,“
hovorí Elizabeth Rhea, biologička pôsobiaca vo výskume v Centre pre pamäť a zdravie mozgu Washingtonskej univerzity.
Krehká rovnováha
Rovnako ako zvyšok tela aj mozog potrebuje cirkulujúcu krv, ktorá bunkám privádza potrebné živiny a kyslík a odvádza odpadové látky. Chemické zloženie krvi však neustále kolíše a mozgové tkanivo je na svoje chemické prostredie mimoriadne citlivé. Komunikácia nervových buniek je založená na presnom uvoľňovaní iónov. Ak by ióny mohli voľne prechádzať z krvi do mozgu, táto presnosť by sa stratila. Citlivé nervové bunky môžu narúšať aj iné druhy biologicky aktívnych molekúl, a tým ovplyvňovať myšlienky, spomienky a správanie.
Hematoencefalická bariéra reguluje prostredie potrebné na správne fungovanie mozgu, vysvetľuje Richard Daneman, docent na katedre farmakológie Kalifornskej univerzity. Poskytuje teda ochranu, no nejde o samostatnú štruktúru podobnú hradbám pevnosti. Označenie bariéra skôr odkazuje na jedinečné vlastnosti mozgových ciev a susedných mozgových buniek, ktoré ich tesne obklopujú.
Väčšina vlásočníc v tele je na molekulárnej úrovni „priepustná“, aby umožňovala voľný pohyb živín a ďalších látok. Táto priepustnosť je nevyhnutná na fungovanie orgánov, ako sú obličky a pečeň. Mozgové cievy však spĺňajú prísnejšie „normy“ a sú menej priepustné. Endotelové bunky, ktoré tvoria steny vlásočníc, pevne spájajú takzvané tesné spoje.
„Bunky držia pohromade tenké, rovnobežné bielkovinové vlákna, akoby medzi tehlami boli drôty,“
hovorí Elisa Konofagou, výskumníčka v oblasti biomedicínskeho inžinierstva a rádiológie na Kolumbijskej univerzite. Cez tieto spoje môžu niektoré typy molekúl prejsť, ale iba v malom množstve. Väčšinou pritom ide o veľmi malé molekuly rozpustné vo vode.
Mozog však potrebuje aj mnohé ďalšie molekuly, napríklad glukózu a inzulín, ktoré sa cez tesné spoje nepretlačia. Bariéra preto obsahuje aj pumpy a receptory, ktoré podobne ako vyhadzovači v exkluzívnom nočnom klube vpúšťajú dnu iba určité molekuly a väčšinu votrelcov rýchlo vykážu von. Za stenami vlásočníc sa nachádzajú vrstvy podporných buniek vrátane pericytov a astrocytov, ktoré tiež pomáhajú udržiavať bariéru a regulovať jej priepustnosť.
Ozónová vrstva nervovej sústavy
Niektoré nežiaduce látky sa však napriek ochranným vrstvám dokážu dostať do mozgu. Etanol, hlavná zložka alkoholických nápojov, jednoducho difunduje cez bunkové membrány. Niektoré molekuly sa zase príliš podobajú na tie potrebné, aby ich bariéra dokázala zadržať. Patria medzi ne aj tradičné antihistaminiká. Práve preto môžu lieky proti alergii vyvolávať ospalosť: prekĺznu cez hematoencefalickú bariéru a dostanú sa k nervovým bunkám. (Na vyriešenie tohto problému už existujú aj novšie antihistaminiká, ktoré ospalosť nespôsobujú. Cez bariéru neprenikajú a pôsobia iba na imunitné bunky v krvi.)
„Úlohou hematoencefalickej bariéry je dopraviť do mozgu to, čo potrebuje,“ hovorí Daneman. Nie všetky časti mozgu však potrebujú rovnaké molekuly, a preto ani bariéra nie je všade rovnaká. Napríklad v čuchovom bulbe funguje inak a má odlišné bielkovinové zloženie než v hipokampe, vysvetľuje Rhea.
V niektorých častiach mozgu sa klasická hematoencefalická bariéra nenachádza vôbec. V cievnatých pleteniach, teda v tkanive vo veľkých mozgových komorách, ktoré vytvára mozgovomiechový mok (CSF), sú steny ciev oveľa priepustnejšie. Je to nevyhnutné, pretože toto tkanivo musí denne vylúčiť do mozgu pol litra mozgovomiechového moku, na čo potrebuje z krvi obrovské množstvo vody, iónov a živín.
Hoci táto ochrana nie je dokonalá, zjavne je natoľko užitočná, že niečo podobné hematoencefalickej bariére má každý organizmus so zložitou nervovou sústavou, hovorí Daneman. Majú ju dokonca aj muchy a ďalší hmyz, ktorý nemá cievy. Tekutina plniaca úlohu krvi jednoducho obmýva orgány vo vnútri vonkajšej kostry, no orgán zodpovedajúci mozgu pokrývajú ochranné gliové bunky.
Ak sa bariéra poškodí, pre mozog to znamená vážny problém. „Hematoencefalická bariéra je ako ozónová vrstva Zeme,“ hovorí Berislav Zlokovic, vedúci katedry fyziológie a neurovied na Keckovej lekárskej fakulte Juhokalifornskej univerzity.
Tak ako cez dieru na okraji atmosféry zaplavilo planétu škodlivé žiarenie, aj otvorenie hematoencefalickej bariéry môže spôsobiť prílev škodlivých molekúl do mozgu.
Trhlina v štíte
Mnohé výskumné skupiny skúmajú, ako sa bariéra mení pri chorobách alebo zraneniach. Napríklad jej narušenie patrí medzi charakteristické prejavy Alzheimerovej choroby. V časopise Nature Neuroscience nedávno vyšla štúdia, ktorá zmapovala výrazné zmeny v expresii génov v bunkách hematoencefalickej bariéry v mozgoch pacientov s Alzheimerovou chorobou. Bariéra sa narúša aj pri skleróze multiplex, čo umožňuje prenikanie buniek imunitného systému do mozgu. Tie potom napádajú ochranné obaly okolo nervových buniek. Otvoriť bariéru môžu aj traumatické poranenia mozgu a cievna mozgová príhoda, pričom môžu spôsobiť nezvratné poškodenie.
Selektívne otváranie alebo zatváranie hematoencefalickej bariéry však môže byť aj prospešné.
Mnohé potenciálne užitočné liečivá cez bariéru neprejdú. Čiastočne je to dôsledok toho, že pokrok vo výskume hematoencefalickej bariéry brzdili technické obmedzenia. Mnohé z nich sa odvtedy podarilo prekonať vďaka novým technológiám, hovorí Maria Lehtinen, vedúca oddelenia patologického výskumu v Bostonskej detskej nemocnici. Dodáva, že tento odbor môžu čakať skutočne vzrušujúce časy.
V posledných rokoch sa viaceré výskumné skupiny sústredili na postupy pripomínajúce „trójskeho koňa“. Liečivá sa pri nich snažili dopraviť do mozgu naviazané na molekuly, ktoré cez bariéru prirodzene prechádzajú. Ďalšie výskumy skúmali využitie fokusovaného ultrazvuku na otvorenie niektorých častí bariéry a dopravenie liečiv na liečbu Parkinsonovej choroby a ďalších ochorení. V časopise Science Advances napríklad nedávno vyšla štúdia, podľa ktorej vedci ultrazvukom otvorili hematoencefalickú bariéru v mozgoch makakov a overili to pomocou fluorescenčných bielkovín. Odborníci už pracujú na tom, aby túto metódu mohli využiť na dopravenie prípravkov génovej terapie, ktoré by mohli pomôcť v boji proti Parkinsonovej chorobe.
Kým kedysi sa hematoencefalická bariéra považovala za statickú, jednoliatu stenu, dnes ju odborníci vnímajú ako oveľa dynamickejší a „živší“ systém, hovorí Lehtinen. Táto štruktúra pravdepodobne rastie a vyvíja sa v rôznych častiach nervovej sústavy odlišne. Dokáže sa aj prirodzene dočasne otvoriť, keď sme v hlbokom REM spánku alebo sa venujeme fyzickej aktivite. Mení sa pod vplyvom hormónov a liekov: uzatvára dovtedajšie vstupné cesty alebo otvára nové. Keď sa na bariéru naviažu niektoré molekuly, jej bunky môžu mozgu vysielať signály, ako má reagovať, bez toho, aby danú molekulu prepustili, hovorí Rhea.
Hematoencefalická bariéra teda nepripomína kamenný múr okolo stredovekej pevnosti, ale skôr magickú hranicu, na ktorej sa objavujú a miznú dvere, zatiaľ čo okná sa neustále zväčšujú alebo zmenšujú. Niektoré jej časti sa rúcajú, iné sa znova budujú a celá sa neprestajne mení.
































