Keď príde reč na videohry a lov, väčšine hráčov sa okamžite vybaví pixelový pes vykúkajúci z trávy v klasike Duck Hunt pre NES z roku 1984, ktorý každý náš nevydarený výstrel odmenil škodoradostným chichotom. Na zrod serióznych poľovníckych simulátorov sme si však museli počkať až do roku 1997. Vtedy Sunstorm Interactive uviedlo na trh Deer Hunter, ktorý napriek všetkým predchádzajúcim analýzam trhu ovládol predajné rebríčky a nechal za sebou aj vtedajšie novinky Quake II a Tomb Raider II.
Za takmer tri desaťročia odvtedy prešiel žáner výraznými zmenami. Vidno to nielen na fotorealistickej grafike, ale aj na etickom prístupe k lovu: moderné simulátory sa rovnako ako skutočné poľovníctvo čoraz viac sústreďujú na ochranu zveri. Poľovnícke simulátory pritom vždy oslovovali úzku, no o to oddanejšiu skupinu hráčov, podobne ako Farming Simulator. Ľudia, ktorí v takýchto hrách trávia desiatky a stovky hodín, netúžia po strhujúcej akcii. Hľadajú nerušené ticho prírody, dôkladné vyhodnocovanie smeru vetra a ten katarzný okamih, keď po hodinách napätého prikrádania sa trávou konečne nájdu konkrétny, starostlivo vybraný a vyhľadaný kus zveri a stlačia spúšť.
Jedným z najvýraznejších prísľubov Way of the Hunter 2 sa jednoznačne stala rozloha a rozsah spracovania máp, ktoré môžeme preskúmať. New Laurentia nás zavedie do Kanady, Kilimaya Reserve do Afriky a mapa Hearth & Hunt HQ do Skalnatých vrchov. Prvé dve lokality majú každá približne 100 štvorcových kilometrov a ponúkajú komplexné, detailne spracované prostredie s rozmanitým terénom, osobitou faunou a špecifickými podmienkami vrátane počasia či interaktívnych NPC. Tretia mapa je menšia, má „iba“ 40 štvorcových kilometrov, no poslúži aj ako priestor na výučbu a osvojenie herných mechaník. Ak sa do tajov poľovníctva púšťame po prvý raz, práve tu sa naučíme základy. Zároveň tu stojí naša poľovnícka chata, v ktorej budeme zhromažďovať trofeje.
Náročnejšie výzvy nás čakajú na mape New Laurentia, v obrovskej severoamerickej divočine s losmi, medveďmi, vlkmi a bizónmi. Táto mapa dostala aj vlastnú príbehovú líniu, rovnako ako Afrika. Spolu s miestnym cvičiteľom psov a bývalým strážcom zveri budeme vyšetrovať nezvyčajné správanie populácie voľne žijúcich zvierat. Na rozpálených savanách afrického kontinentu nás zase čakajú hrochy, byvoly kaferské, levy a krokodíly nílske. Priblížiť sa k nim si vyžiada celkom iný prístup a zvýšenú opatrnosť. Poranená zver aj predátory totiž majú nepríjemný zvyk útočiť na neopatrných začínajúcich lovcov, ktorí sa zatúlajú do ich blízkosti.
Ústrednou myšlienkou a smerovaním hry zostáva premyslené obhospodarovanie zveri, tentoraz však vývojári celý systém výrazne sprehľadnili. Pri pohľade cez ďalekohľad okamžite vidíme pohlavie vyhliadnutého zvieraťa, jeho vek, genetický potenciál (zdatnosť v percentách) a úroveň vyspelosti (hodnotenie hviezdičkami). Táto mechanika odstraňuje odhadovanie známe z prvého dielu, hoci podľa niektorých to vývojári prehnali aj s týmto riešením a hráčom všetko až príliš uľahčili. Pri starostlivosti o populáciu je naším cieľom nechať mladé samce s výbornými genetickými predpokladmi dospieť a rozmnožovať sa. Odlovom starnúcich jedincov so slabším potenciálom zasa vytvárame priestor mladým a dlhodobo zlepšujeme kvalitu populácie.
Starostlivosť o zver sa však nekončí pri selektívnom love. Novou mechanikou je aj údržba jej životného prostredia: opravujeme mosty, staviame nové posedy, dopĺňame kŕmidlá, zbierame odpadky a všímame si aj znečistenie vody či pôdy. Tieto činnosti síce dobre dopĺňajú poľovnícke úlohy, no časom sa, žiaľ, zvrhnú na monotónne odškrtávanie údržbárskych povinností. Je veľká škoda, že sa ich nepodarilo prirodzenejšie začleniť do hrateľnosti.
Keď sa konečne dostaneme k streľbe, fyzika a balistika ponúkajú neuveriteľne komplexný a realistický zážitok. Na projektily aj mierenie vplývajú vietor a gravitácia, samozrejme v závislosti od zvolenej náročnosti, a hra modeluje aj kinetickú energiu. Používanie lukov a kuší je mimoriadne náročné a podľa mnohých príspevkov na fórach sa odporúča naozaj len veteránom alebo veľmi vytrvalým začiatočníkom. Rozšírená funkcia Shot Review poskytuje obrovské množstvo informácií a aj po vizuálnej stránke ide o veľmi presnú súčasť simulácie. V zobrazení pripomínajúcom röntgen ukazuje rýchlosť strely, uhol zásahu aj poškodené orgány. Jasne tak vidíme rozdiel medzi zásahom pľúc a poranením, pri ktorom strela len šuchne o kosť. Tieto poznatky navyše výrazne pomáhajú aj pri vyhodnocovaní krvavých stôp.
Hra nás pomerne rýchlo naučí aj to, či sa oplatí pokračovať v hľadaní postreleného zvieraťa. Po povrchovom alebo ľahkom poranení totiž zver prakticky „ujde do sveta“, zatiaľ čo sledovaním krvavých či iných stôp smrteľne poraneného zvieraťa sa ku koristi dostaneme pomerne rýchlo. Pozitívom je aj prepracovaný strom schopností. Body môžeme míňať na praktické bonusy, ktorých účinok pocítime okamžite, a celý systém nie je zbytočne komplikovaný. Dokážeme sa lepšie zakrádať, sme menej nápadní, pri mierení sa nám menej trasie zbraň a čakajú nás aj ďalšie podobné vylepšenia. Pridanie poľovného psa sa stretlo so zmiešanými reakciami. Podľa jedných výborne zmierňuje pocit osamelosti a je nesmierne užitočný pri hľadaní stôp a poranenej zveri. Podľa druhých však ruší, ba až otravuje, robí zbytočný hluk a občas má otrasné hľadanie cesty, najmä v kamenistom či skalnatom teréne. Aj povely, ktoré mu môžeme zadávať, sú príliš jednoduché.
Napriek všetkým prednostiam patrí medzi najväčšie problémy Way of the Hunter 2 množstvo hluchých miest. Občas pôsobí ako simulátor turistiky s nehorázne drahou výbavou. Už na strednej náročnosti sa stáva, že jediná chyba, prasknutie konárika či nesprávne vyhodnotenie smeru vetra okamžite vyplaší zvieratá a nás čaká ďalších dvadsať až tridsať minút chôdze, počas ktorej sa vôbec nič neudeje. Podobne sú na tom aj ďalšie úlohy spojené so starostlivosťou o zver. Dlhé minúty šoférujeme otrasné vozidlo s jediným prevodovým stupňom, ktoré pri jazde pôsobí ako škatuľa, potom vystúpime, postláčame tlačidlá a presunieme sa k ďalšej položke na odškrtnutie, kde nás čaká to isté.
Ani spracovanie misií a výučby prostredníctvom NPC nie je bez chyby. Popri konkrétnych a dobre vysvetlených úlohách občas dostaneme aj také, pri ktorých nám „zabudnú“ povedať jednu či dve drobnosti. Potom buď na príslušnú hernú mechaniku prídeme sami, alebo nie. Prípadne si riešenie vyhľadáme na internete, inak sa zasekneme.
Po vizuálnej stránke sú husté lesy, horské panorámy a hra svetla a tieňa nádherné. Veľmi dobre sa vydaril aj zvuk. Chýba zbytočná, neustále hrajúca hudba v pozadí a hra namiesto nej stavia na šumení vetra, zvukoch našich krokov a vzdialených hlasoch zvierat. Vďaka tomu má hranie úžasnú atmosféru. Nájde sa však aj niekoľko grafických chýb, ktoré, žiaľ, narúšajú práve atmosféru a ponorenie do hry.
Zvieratá sa niekedy na chvíľu zaseknú jedno v druhom a vytvoria „masu“, ktorá sa pohybuje dopredu a dozadu. Pri hľadaní vlčej svorky sa mi stalo, že hra za sebou rozmiestnila 30 vlčích stôp, čím v zemi vytvorila neprirodzený chodníček. Vzdialenejšie časti krajiny alebo stromy zase občas dostanú podrobnejšie textúry až po priblížení či vo chvíli, keď sa k nim otočíme. Pri potulkách prírodou to dosť kazí dojem.
Táto hra vyžaduje trpezlivosť budhistického mnícha. Do istej miery je to pochopiteľné, žiaľ, zachádza to aj za túto hranicu. Skutočne poteší ľudí, pre ktorých lov znamená tiché, meditatívne potulky prírodou, udržiavanie ekologickej rovnováhy a plánovanie dokonalého výstrelu. Ak však chceme zažiť niečo viac, rýchlejšie alebo efektívnejšie, hľadáme na nesprávnom mieste.
Pre množstvo zdanlivo samoúčelných prechádzok, monotónne údržbárske povinnosti, nedotiahnuté mechaniky poľovného psa a otravné grafické chyby sa hra môže ľahko stať zdrojom frustrácie namiesto oddychu. Zdá sa, že základy aj návrh mechaník sú v poriadku, no až po výraznejších opravách, doladení a rozšírení sa výsledok snáď priblíži tomu, čo vývojári zamýšľali. Myslím si, že najlepšie urobíme, ak k hre pristúpime ako k príliš mladému kusu zveri, z ktorého by raz mohla vyrásť hodnotná trofej: Way of the Hunter 2 sledujme, ale ešte s ním počkajme.
