---naši odborníci odporúčajú pri čítaní článku počúvať túto hudbu---
„Stretol som ho pred 15 rokmi. Povedali mi, že v ňom už nič nezostalo. Žiadny rozum, žiadne svedomie, ani len najzákladnejšie chápanie života a smrti, dobra a zla, správneho a nesprávneho. Stretol som toto… šesťročné dieťa s prázdnou, bledou tvárou bez emócií a… tými najčernejšími očami. Diablovými očami. Osem rokov som sa k nemu pokúšal preniknúť a ďalších sedem som sa ho snažil udržať pod zámkom, pretože som si uvedomil, že za očami toho chlapca žije číre a jednoduché… zlo.“
Klasika Johna Carpentera Halloween z roku 1978 nielenže položila základy moderného slasheru, ale hlboko do amygdaly popkultúry vryla atmosféru, ktorú sa odvtedy nespočetnekrát pokúšali napodobniť. Dajú sa prenasledovanie, hrôza, zlo a neodvratný osud preniesť do videohry?
Titul z dielne IllFonic nesľubuje nič menšie než mrazivý zážitok v koži Michaela Myersa, verný filmovej predlohe. Má ísť o hororovú hru, akú sme tu ešte nemali. Najväčším tromfom vývoja bola nepochybne aktívna spolupráca samotného Johna Carpentera a dlhoročného producenta série Maleka Akkada. Podľa sľubov sa tak na naše obrazovky dostane horor v estetike 70. rokov aj nezastaviteľné zlo.
Ulice Haddonfieldu sú temné a hrozivé. Slabé žltkasté svetlo pouličných lámp preniká pomedzi konáre stromov, jesenný vietor rozvíri lístie a zhadzuje ho na verandy. Chladný októbrový vzduch človek takmer cíti aj vo vlastnej izbe. Blíži sa sviatok hrôzy, počas ktorého smrť, pominuteľnosť a ikonická vyrezávaná tekvicová hlava pôsobia len ako úsmevné detské strašenie. Aspoň dovtedy, kým sa domov nevráti živé stelesnenie kliatby, ktorá sužuje mestečko.
Na prapôvodné zlo, ktoré vtrhne do pokojného amerického všedného dňa, vás nič nepripraví. Nikto nič netuší. Prečo by počas sviatku kostýmov a zábavného strašenia mala byť podozrivá desivá postava v maske, keď sa po uliciach prechádzajú duchovia, kostlivci, čarodejnice a zombíci? Aj kuchynský nôž je určite plastový, krv je len umelá a tvár pripomínajúca Frankensteinovo monštrum je iba žartovná maska.
„Pätnásť rokov som ho sledoval, ako sedí v izbe a hľadí do steny. Nevnímal ju, pozeral sa kamsi za ňu. Hľadel na túto noc a s neľudskou trpezlivosťou čakal, kým ho prebudí akýsi tajný, nehlučný poplach. Do vášho mestečka prišla smrť, šerif. Môžete ju ignorovať alebo mi ju pomôcť zastaviť.“
Skôr než sa vrhneme do chaosu hry viacerých hráčov, čaká nás prekvapivo obsiahla a do detailov premyslená kampaň pre jedného hráča. V žánri asymetrických hororov sa málokedy stáva, že vývojári kladú taký dôraz na hranie offline, no v prípade Halloween: The Game to bol takpovediac povinný krok. Kampaň predstavuje samostatný príbehový režim, ktorý udalosti pôvodného filmu z roku 1978 rozpráva výlučne z pohľadu Michaela Myersa. Úlohy rozprávača sa ujíma Dr. Sam Loomis.
Obchody, interiéry domov, vzory tapiet, blikanie obrazoviek CRT televízorov aj dobová analógová technika spoločne vytvárajú ilúziu, že nás zavreli do časovej kapsuly. Lenže niekto nás pozoruje. Niekto sa zakráda v tme, za hranicou osvetlených miest, a nech si dávame akokoľvek veľký pozor, dostane sa nám za chrbát, obkľúči nás a doženie. Carpenterove ikonické minimalistické syntetizátorové melódie naťahujú napätie a približujú známe zimomriavky. Stále bližšie a bližšie. Pomalé, pravidelné dýchanie, ktoré počuť aj cez masku, už len oznamuje, že všetko bolo márne. Náš osud nás dostihol.
Dostávame Haddonfield v podobe sandboxu, v ktorom môžeme znovu prežiť najikonickejšie momenty filmovej klasiky z roku 1978. Príbeh pritom dopĺňajú dosiaľ nevidené udalosti odohrávajúce sa v zákulisí. Práve tu sa naučíme používať tmu ako zbraň, pozorovať svoje obete z diaľky bez toho, aby sme sa prezradili, a stať sa neviditeľným vrahom, ktorý v zdanlivo pokojnom mestečku vidí všetko.
Je to temná cesta, ktorá aj z psychologického hľadiska prináša na obrazovky málokedy vídanú perspektívu. Skutočne sa môžeme vžiť do pohľadu nezastaviteľného zla, ktorému je empatia úplne cudzia. V koži Michaela Myersa sa nevrháme cez všetky prekážky ani neskáčeme cez okná. Aj samotné prenasledovanie má úplne inú podobu, než na akú sme zvyknutí. Našou zbraňou je nevyčerpateľná trpezlivosť, istota neodvratného konca, ktorá paralyzuje naše obete, a desivá schopnosť udrieť presne v tej sekunde, keď to obeť najmenej čaká.
„Modlil som sa, aby horel v pekle, no v hĺbke srdca som vedel, že ani peklo ho nechce.“
Koncept a mechaniky, ktoré na papieri vyzerajú dobre, však pri samotnom hraní občas pôsobia trochu zvláštne. Podľa ohlasov sa atmosféra aj dobové zasadenie Halloween: The Game vydarili a s tým môžem súhlasiť. Čudne však pôsobí, keď Michael hneď v úvodnej časti, ktorá zachytáva útek z psychiatrickej liečebne, „zomrie“, pretože ho oslnilo či oslepilo svetlo. Presne to hra napísala a úroveň sa mohla začať odznova. Zmiešané pocity vyvolala medzi fanúšikmi aj mechanika sledovania obetí, teda stalkingu, a strachu, ktorý sa ním stupňuje. Na jednej strane pozorovanie cez očné otvory masky, ťažké dýchanie a sledovanie obete pôsobivo zachytávajú filmovú predlohu.
Na druhej strane pôsobí dosť umelo, že tento negatívny efekt z obete pomerne rýchlo vyprchá. Príliš sa opakuje aj postup pri každom dome: najprv prerezať telefónny kábel, potom vypnúť elektrinu. Halloween navyše z času na čas z dôvodov známych len vývojárom výrazne trhá a spomaľuje. Pri prenasledovaní či prehľadávaní domu to rozhodne nie je nič príjemné. Vydarila sa však mechanika presúvania v tieňoch a tme, vďaka ktorej je útek skutočne takmer nemožný. Aj možnosť objaviť sa takmer kdekoľvek a kedykoľvek pripomína filmové scény. Pri niektorých kľúčových postavách a ikonických obetiach získame body navyše, ak zomrú rovnakým spôsobom ako vo filme. Fanúšikovia tak budú mať výhodu oproti príležitostným hráčom.
Halloween: The Game je nefalšovaný titul pre hráčov od 18 rokov, ktorý zostáva verný koreňom slasheru. Vývojári sa držali späť tak málo, že brutalita hry ešte pred vydaním vyvolala poriadny škandál s medzinárodným ohlasom. Japonské fyzické aj digitálne vydanie pre PlayStation 5 museli napríklad na poslednú chvíľu zrušiť, pretože miestna hodnotiaca organizácia CERO odmietla hre udeliť vekové hodnotenie pre nadmerné násilie a nahotu.
Aj to sa dá považovať za dobré znamenie. Je cítiť, že vývojári vynaložili veľa úsilia, aby na obrazovky preniesli filmovú atmosféru, hoci previesť niektoré mechaniky do hry nie je práve jednoduché ani priamočiare. Fanúšikom Halloweenu sa však určite oplatí preskúmať jesenné ulice Haddonfieldu aj v tejto podobe. Na záver zostáva už len jediná otázka: ako lovec alebo ako obeť?
