V kolektívnom nevedomí ľudstva od nepamäti prežíva hlboké, inštinktívne presvedčenie, že svetlo znamená život, bezpečie a dobro, kým temnota je ríšou neznámeho, zla a smrti. Odkedy naši predkovia prvýkrát založili oheň v hlbinách jaskýň, aby odohnali nočné šelmy, budovali sme svoju civilizáciu a v mnohých ohľadoch aj spôsob myslenia okolo zdrojov svetla. V náboženstvách často zobrazujeme božstvá, sväté bytosti a poslov s oslnivou svätožiarou či slnečným kotúčom okolo hlavy a „osvietenie“ označuje najvyšší stav ľudského ducha. Máme však sklon zabúdať na odvrátenú, ničivú stránku svetla: to, čo život dáva, ho dokáže rovnako ľahko a nemilosrdne aj vziať. Stačí si spomenúť na páliace púštne slnko, ktoré tam, kde chýba tieň, spáli takmer všetko živé.
Táto dvojaká povaha sa často objavuje aj v mytológii. Stačí si spomenúť na Lucifera, ktorý padol zo svetla do temnoty a ktorého meno doslova znamená „svetlonos“. V gréckej mytológii zase smrteľníčka Semelé zhorela na popol, keď uzrela Dia v jeho plnej, žiarivej božskej podobe. Svetlo teda môže byť aj ničivou silou, ak ho nefiltrujú vrstvy atmosféry alebo nevyvažuje chladivý úkryt v tieni. Táto dvojznačnosť ponúka modernej fikcii zaujímavé možnosti. Keď sa vo svete naruší kozmická rovnováha a hrozbou sa namiesto temnoty stane samotné svetlo, pravidlá prežitia sa obrátia naruby. V takomto apokalyptickom scenári už tieň nie je skrýšou príšer, ale jediným útočiskom pred smrtiacou silou, ktorá znetvorí všetko, čoho sa dotkne.
Príbeh sa začína objavom zvláštneho, oranžovo žiariaceho kryštálu v jaskyni ukrytej hlboko vo svete Glarefall. Kryštál pôsobil ako stelesnená energia, a len čo sa dostal do rúk kráľa, panovník prikázal vyťažiť všetky, ktoré sa podarí nájsť. Liečivá a magická sila kameňa, ktorý navyše dodával energiu, priniesla ríši Glarefall zlatý vek, aký svet dovtedy nepoznal. Svetlo kryštálov zalievalo celú ríšu aj jej sídla, až kým ho jedného dňa nevystriedala temnota. A čo bolo ešte horšie, vo všetkých kútoch kráľovstva sa objavili cudzie, hrôzostrašné bytosti. Nikto nevedel, odkiaľ prišli, no skaza, ktorú za sebou zanechávali, hovorila sama za seba. Na kráľov príkaz máme vyšetriť, čo sa stalo. Okrem hľadania odpovedí však na našich pleciach leží aj úloha poraziť tieto príšery.
Vývojári už v traileroch a koncepčných ilustráciách sľubovali temný fantasy svet, v ktorom tradičný súboj dobra so zlom dostane zaujímavý zvrat. Do chaosu ho totiž neuvrhne temnota, ale oslepujúce, spaľujúce svetlo. Základy zaujímavého príbehu tu sú a katastrofická zmena by sa mohla mnohými spôsobmi premietnuť do úloh aj ľudských osudov. Za dialógmi a opismi, ktoré sa snažia pôsobiť hlboko, sa však často skrýva prázdnota a samotné texty zostávajú skôr pri všeobecnostiach a priemere.
Problém je v tom, že hlavná dejová línia je únavne priamočiara a predvídateľná, postavy sú ako z kartónu, dialógom našich spoločníkov chýba život a prestrihové scény pôsobia, akoby tu zostali z desať rokov starej hry. Dabéri sa síce poctivo snažia, hoci sa objavili aj dohady, či ich nenahradila AI, no ani oni nedokážu zachrániť scenár, ktorý iba sype jedno klišé za druhým. Momenty, ktoré majú byť dramatické, väčšinou nemajú žiadnu váhu a ani raz nenadobudneme pocit, že osud sveta naozaj leží na našich pleciach. Aj mechanika striedania dňa a noci spočíva skôr v sledovaní odpočtu, než by dotvárala atmosféru. Neustále sa niekam ponáhľať je, žiaľ, dôležitejšie než sa nad tým čo i len zamyslieť.
Základom akčného RPG je súbojový systém a práve tu sa ukazuje, že zložitosť ešte nezaručuje funkčnosť. K dispozícii sú úskoky aj odrážanie útokov (parry) a kľúčové je tiež hospodárenie s výdržou. Zbraniam však chýba skutočná váha: zásah mohutným obojručným mečom vyvoláva takmer rovnaký dojem a má podobný účinok ako mávanie dýkou.
Zásahové zóny sú občas, mierne povedané, až priveľmi veľkorysé. Často nás zrania aj útoky, ktoré nás na obrazovke viditeľne minuli o centimetre, inokedy náš dobre načasovaný úder prejde cez nepriateľa úplne bez účinku. K tomu sa pridáva kamera, ktorá má problémy v úzkych chodbách a uzavretých priestoroch. Raz sa dokonca stalo, že v polovici súboja s bossom, ktorý mal byť veľkolepým zážitkom, nebola najväčšou výzvou príšera, ale kamera zaseknutá za stĺpom.
Strom schopností je zbytočne prekombinovaný, trochu ako v Rogue Trader. Rýchlo však zistíme, že za touto zložitosťou sa skrývajú prevažne pasívne bonusy. Aktívnych schopností, ktoré by formovali herný štýl alebo spôsob boja postavy, je pomerne málo. Súboje sa preto veľmi rýchlo začnú opakovať a stále dokola stláčame tých istých pár tlačidiel, až nám z toho ide zrak odísť.
Svet je obrovský, ale často jednotvárny a prázdny. Mapa je posiata vedľajšími úlohami, ich objavovanie však málokedy prinesie skutočnú odmenu. Väčšinou pripomínajú klasické postupy z MMORPG, kde za veľkú hrdinskú úlohu platí zabiť 5 kusov niečoho alebo nazbierať 10 kusov čohosi iného. Aj po grafickej stránke hra pôsobí rozpačito. Engine síce pekne zvláda svetlo a tiene, čo sa vzhľadom na tému hry aj očakáva, no rozlíšenie textúr je miestami zastarané. Hudobný sprievod je poctivé remeslo: epické melódie prispôsobené boju dobre fungujú pri bossoch a v poriadku sú aj zvuky prostredia, no tým sa to končí.
Skvelý základný nápad a miestami pôsobivá vizuálna stránka skrátka nedokážu zakryť prekombinovaný, no napriek tomu nudný súbojový systém, opakujúce sa úlohy a technické nedostatky. Glarefall nie je nehrateľný a ak niekto zhltne v žánri akčných RPG naozaj všetko, môže po ňom siahnuť v zľave. Na predĺžený jesenný či zimný víkend môže prísť vhod – raz, niekedy.

































