Koniec života hviezdy nemusí nevyhnutne znamenať aj koniec planét, ktoré okolo nej obiehajú. Najnovšie objavy ukazujú, že planéty môžu vzniknúť nanovo alebo prežiť dramatický proces premeny červeného obra na bieleho trpaslíka. Nedávno napríklad v okolí pozostatku hviezdy identifikovali teleso veľkosti Pluta.
Biele trpaslíky sú pozostatky hviezd podobných Slnku. Tieto hviezdy vo svojom jadre miliardy rokov premieňajú vodík na hélium jadrovou fúziou. Keď sa zásoby vodíka minú, hviezda sa zrúti, v jadre stúpne tlak aj teplota a bum: hélium sa začne fúziou premieňať na uhlík a kyslík.
Fázu héliovej fúzie sprevádza dramatická premena celej hviezdy: stáva sa červeným obrom. Výrazne sa nafúkne, pohltí celé planéty a telesá, ktoré nepohltí, vytlačí na nestabilné obežné dráhy. Keď sa minie aj hélium, jadro sa opäť zmrští. Zostane po ňom horúci, hustý objekt: biely trpaslík. Po odvrhnutí vonkajších vrstiev hviezdy ostane teleso, ktoré môže mať až polovicu hmotnosti Slnka, no objemom sa približne vyrovná Zemi.
Pozorovania z posledných rokov priniesli dôkazy o existencii diskov z úlomkov okolo bielych trpaslíkov. Len niekoľko týždňov pred 28. októbrom 2026 vedci objavili „planétu fénixa“ – teleso, ktoré podľa nich mohlo vzniknúť až po sformovaní bieleho trpaslíka, teda po smrti hviezdy.
Ide o bieleho trpaslíka J1328−1450, ktorý je od nás vzdialený 1 600 svetelných rokov. Vedci v prstenci úlomkov identifikovali dve medzery, presne také, aké zvyčajne pozorujú v protoplanetárnych diskoch okolo mladých hviezd. „Už nejaký čas vieme, že planéty môžu prežiť premenu svojej centrálnej hviezdy. Toto je však prvý príklad takého zložitého systému s prstencom úlomkov s dvoma medzerami a potenciálne aj dvoma zárodkami planét, ktoré túto premenu prežili,“ uviedol Nicola Gentile Fusillo, výskumník z talianskej Università degli Studi di Trieste.
Planéty pri svojom vzniku vytvárajú v protoplanetárnych diskoch prázdne pásy tým, že na seba nabaľujú materiál a zvyšok vymetajú zo svojej obežnej dráhy. To isté sa deje aj tu. Podľa odhadov výskumného tímu vytvoril vnútornú medzeru objekt veľkosťou porovnateľný s bežným asteroidom, ktorý môže mať priemer niekoľko kilometrov. Druhú medzeru vytvorilo oveľa väčšie teleso, ktoré môže dosahovať veľkosť Pluta alebo byť o niečo väčšie než Mesiac.
„Štruktúra, ktorú v tomto systéme vidíme, je mimoriadne zaujímavá, pretože prstence aj medzery sú nesmierne stabilné,“ uviedol spoluautor štúdie opisujúcej výsledky, Felipe Lagos-Vilches, astronóm z University of Warwick a Universidad Técnica Federico Santa María.
Tím pri analýze zistil prítomnosť vápnika, kyslíka, horčíka a železa. Tieto prvky sa bežne vyskytujú v kamenných telesách Slnečnej sústavy. Ich rozloženie však nie je rovnomerné – vonkajšie oblasti obsahujú menej horčíka než vnútorné. Podľa odborníkov to naznačuje, že aj samotné prstence môžu byť pozostatkami zničených planét.
Keď sa Slnko premení na bieleho trpaslíka, možno sa niečo podobné odohrá aj v jeho okolí. „Systém ponúka vzácny pohľad na búrlivý, chaotický proces, pri ktorom sa životná púť planetárnej sústavy takpovediac končí. Zároveň naznačuje, že disky okolo mŕtvych hviezd môžu byť oveľa zložitejšie, než sme si doteraz mysleli,“ hovorí Gentile Fusillo, ktorý pôsobí aj v Astronomickom observatóriu INAF v Terste. „Tento systém nám teda poskytuje výnimočný pohľad na to, aká môže byť budúcnosť planetárnych sústav – vrátane tej našej,“ dodáva Lagos-Vilches.
