Supernovy sú vybuchujúce hviezdy, ktoré vyvrhujú obrovské množstvo hmoty rýchlosťou dosahujúcou značnú časť rýchlosti svetla. Ich „menšími“ príbuznými, ktoré tiež vzbudzujú rešpekt, hoci sú o čosi menej desivé, sú novy. Zvyčajne ide o dvojhviezdne sústavy, v ktorých je jednou zo zložiek biely trpaslík, mŕtvy pozostatok hviezdy kedysi podobnej Slnku.
Zostalo z nej iba jadro, ktoré je mimoriadne husté a horúce. Má také silné gravitačné pole, že môže až 100.000-násobne prevyšovať zemské. Niekedy okolo neho bežná sprievodná hviezda obieha tak blízko, že jej biely trpaslík dokáže odoberať hmotu, ktorá sa potom hromadí na jeho povrchu. Keď sa jej nazbiera dosť, vplyvom intenzívnej gravitácie môže vodík vzplanúť v mohutnom termonukleárnom výbuchu. Ten síce nestačí na to, aby hviezdu roztrhal ako pri supernove, no aj tak sa pri ňom uvoľní neuveriteľné množstvo energie.
Keď sa situácia po výbuchu upokojí, bežná hviezda niekedy opäť začne dodávať hmotu bielemu trpaslíkovi. Celý proces sa zopakuje a nasleduje ďalší výbuch. Takéto sústavy sa nazývajú rekurentné novy a tieto cykly sa môžu opakovať až milión rokov. Pri každom ďalšom výbuchu vyvrhnutá hmota strháva so sebou materiál z priestoru okolo hviezdy a vytvára obrovskú, neustále sa zväčšujúcu bublinu. Takúto dutinu pri rekurentnej nove prvýkrát objavili v roku 2019 v neďalekej galaxii v Androméde. Jej rozmery sú ohromujúce: najmenej 300 × 450 svetelných rokov. Je teda oveľa väčšia než pozostatky supernov, ktoré zvyčajne dosahujú priemer nanajvýš niekoľko desiatok svetelných rokov.
Odvtedy sa aj v Mliečnej ceste podarilo nájsť niekoľko ďalších takýchto superpozostatkov, ako sa trochu zavádzajúco nazývajú. Zvyčajne ich vedci objavujú skúmaním vodíkového plynu v okolí známych nov, pričom hľadajú prázdne miesta v jeho rozložení. Astronómovia nedávno našli ďalšiu takúto bublinu, tentoraz pri prieskume v infračervenej oblasti spektra. T Pyxidis je rekurentná nova, ktorá sa nachádza pomerne blízko Zeme, vo vzdialenosti 10.000 svetelných rokov, a je aj jasná, čo uľahčuje jej skúmanie. Ďalšou výhodou je, že leží v rovine disku našej galaxie, takže ju obklopuje množstvo prachu žiariaceho v infračervenom svetle. Astronómovia predpokladali, že ak sa okolo T Pyxidis nachádza superpozostatok, mohli by ho odhaliť infračerveným prieskumom tejto oblasti.
Preskúmali preto príslušné údaje zo starej misie NASA IRAS a skutočne našli útvar, ktorý vyzeral ako dutina obklopujúca T Pyxidis. Navyše bola neuveriteľne rozľahlá: išlo o pretiahnutú dvojitú bublinu dlhú približne 650 svetelných rokov. Už samotný jej tvar je zaujímavý. Dalo by sa očakávať, že bude guľovitá, no biely trpaslík je súčasťou dvojhviezdnej sústavy. Ak hviezdy obiehajú okolo seba dostatočne rýchlo, časť hmoty z bežnej hviezdy môže uniknúť do vesmíru a okolo sústavy vytvoriť disk s o niečo vyššou hustotou. Hmota vyvrhnutá pri jednotlivých výbuchoch do tohto materiálu narazí a mierne sa spomalí. Hmota vyvrhnutá v oboch smeroch pozdĺž osi disku sa však môže voľne vzďaľovať vyššou rýchlosťou. Práve tak vzniká tento nezvyčajný tvar.
Je to dobrá správa, pretože skúmanie infračervených máp môže odhaliť ešte množstvo podobných útvarov okolo ďalších rekurentných nov. Tieto pozostatky sú zaujímavé aj tým, že z ich štruktúry môžeme usudzovať na vlastnosti medzihviezdnej hmoty v galaxii a, samozrejme, aj na správanie rekurentných nov vrátane toho, ako vybuchujú a koľko energie uvoľňujú do vesmíru. To nám poskytuje informácie o ich vnútornej dynamike, ako aj o tom, ako sa hmota prenesená z bežnej hviezdy hromadí a vybuchuje znova a znova a znova. Novy sú pomerne časté, takže v galaxii môže existovať množstvo takýchto sústav, ktoré len čakajú na objavenie.
