Nil Rodes, morský geológ z Univerzitného centra na Špicbergoch (UNIS), pred niekoľkými rokmi sledoval za severným polárnym kruhom pozoruhodný jav: stovky podmorských výverov metánu, ktoré na dne jedného z fjordov vytvárajú stĺpce pripomínajúce komíny. Rodes chcel tieto úniky skleníkového plynu zmapovať, aby zistil, koľko metánu sa dostáva do atmosféry a či otepľovanie arktických vôd tento proces urýchľuje. V roku 2024 však nórska vláda s odvolaním na bližšie nešpecifikované bezpečnostné obavy začala zamietať jeho žiadosti aj žiadosti ďalších vedcov o mapovanie morského dna okolo Špicbergov vo vysokom rozlíšení.
„Je to veľmi frustrujúce. Nórska inštitúcia s nórskou loďou nemôže zbierať údaje v nórskych vodách.“
Takto situáciu pre časopis Science opísal Riko Noormets, morský geológ z UNIS. Aj jemu úrady zamietli žiadosti o povolenia na vzdelávacie plavby a dlhodobé sledovanie zmien morského dna spôsobených ľadovcami.
Prekážky, ktorým čelia geológovia z UNIS, odrážajú širšie zmeny prebiehajúce na Špicbergoch. Toto členité súostrovie pokryté ľadom tvorí deväť väčších ostrovov a tisíce ostrovčekov medzi európskou pevninou a severným pólom. Ostrovy s rozlohou približne zodpovedajúcou Lotyšsku sa dlho považovali za územie nikoho. Obývali ich najmä soby a ľadové medvede, ktorých predkovia sem dorazili na unášaných ľadových kryhách. Aj dnes žije na Špicbergoch menej ako 3.000 ľudí, no vedecké pracoviská tu prevádzkuje viac než tucet krajín vrátane Číny, Indie a Ruska. Väčšina z nich sídli v Ny-Ålesunde na najväčšom ostrove Spitsbergen, ktorý Nórsko prezentuje ako symbol vedeckej spolupráce v Arktíde.
Vedci na Špicbergoch už dlho skúmajú najrôznejšie javy, od ľadovcov až po polárnu žiaru. V posledných rokoch význam súostrovia pre vedu ešte vzrástol. Ako jedna z najrýchlejšie sa otepľujúcich oblastí Zeme totiž umožňuje sledovať globálne otepľovanie z bezprostrednej blízkosti.
Od roku 1991 rastie priemerná ročná teplota vzduchu v regióne približne sedemkrát rýchlejšie než celosvetový priemer a dvakrát rýchlejšie než priemer Arktídy.
Kým klimatická zmena zvyšuje vedeckú hodnotu Špicbergov, rastúce geopolitické napätie v Arktíde výskum sťažuje. Nórska policajná bezpečnostná služba vo svojom hodnotení na rok 2026 varovala, že Špicbergy sú obzvlášť vystavené riziku ruskej špionáže a že Čína sa snaží využívať výskum ako vstupnú bránu na nórske územia v Arktíde.
Vzhľadom na tieto obavy neprekvapuje, že nórska vláda začala prístup na súostrovie prísnejšie kontrolovať, hovorí Mia Bennett, geografka z Washingtonskej univerzity a redaktorka blogu Cryopolitics. Podľa vedcov vláda požaduje užšiu spoluprácu s úradmi a zosúladenie s nórskymi výskumnými prioritami. Zároveň začala zavádzať prísnejšie pravidlá vstupu, čo možno vnímať ako súčasť širšieho úsilia o posilnenie suverenity. Prísnejšia atmosféra však v mnohých vyvoláva obavy, či budú môcť vo vedeckom výskume pokračovať, hovorí Clara Hoppe, ekofyziologička fytoplanktónu z Inštitútu Alfreda Wegenera.
Centrum polárneho výskumu
Holandský objaviteľ Willem Barentsz narazil na súostrovie v roku 1596 pri hľadaní Severovýchodného priechodu a oblasť sa čoskoro stala samostatným cieľom výprav. Veľrybári začali ostrovy, ktoré nikto neovládal, využívať ako základňu a na prelome 19. a 20. storočia sa hlavným lákadlom stalo uhlie.
Rozmach ťažby začiatkom 20. storočia podnietil rokovania o urovnaní protichodných územných nárokov jednotlivých štátov. Výsledkom bola Špicberská zmluva z roku 1920, ktorá územie zverila pod nórsku zvrchovanosť, no zároveň vytvorila „spravodlivý režim“ na zabezpečenie „mierového využívania“ Špicbergov.
Podľa dohody môžu občania 49 signatárskych krajín na súostroví žiť, pracovať a vykonávať výskum bez víz.
Tvorcovia zmluvy predvídali vedeckú hodnotu Špicbergov, a preto presadzovali aj uzatvorenie dohôd upravujúcich výskum. V roku 1957 poľskí vedci založili výskumnú stanicu pri fjorde Hornsund v južnej časti Špicbergov. Dodnes sa tam vykonáva dôležitý výskum, najmä v oblasti glaciológie. Keď v roku 1962 zahynulo pri výbuchu v uhoľnej bani neďaleko Ny-Ålesundu 21 ľudí, „život v meste sa prakticky zastavil“. Trvalo to niekoľko rokov, kým ho Nórsko v roku 1967 neoživilo ako vedeckú základňu, hovorí Geir Gotaas, živočíšny fyziológ, ktorý vedie výskumný program Nórskeho polárneho inštitútu (NPI) v Ny-Ålesunde.
Geografická poloha Špicbergov bola mimoriadne príťažlivá aj počas studenej vojny. Ostrovy ležia na strategickom mieste neďaleko podmorských trás, ktoré NATO aj Rusko dlhodobo monitorujú. Blízkosť severného pólu im zároveň dáva nezastupiteľný význam pri výskume polárnej žiary a pozorovaní Zeme. Pozemné stanice odtiaľto totiž dokážu udržiavať takmer nepretržitý kontakt s družicami na polárnych obežných dráhach. V súčasnosti má v Ny-Ålesunde celoročne fungujúce laboratóriá desať krajín. „Krajiny cítia povinnosť byť tu prítomné,“ hovorí Andy Hodson, biogeochemik z UNIS.
Grónsko v malom
Jack Kohler, glaciológ z NPI, už desaťročia dokumentuje zmeny ľadovca Austre Brøggerbreen a jeho okolia. Na súostroví sa nachádza viac než 2.000 ľadovcov, ktoré pokrývajú vyše polovice pevniny. Väčšina je pomerne malá a popri obrovských grónskych ľadových príkrovoch by pôsobili nepatrne. Vďaka tomu však rýchlejšie reagujú na krátkodobé výkyvy teploty a podmienok v oceáne. Kohler vníma Špicbergy ako „akési miniatúrne Grónsko“, kde prebiehajú mnohé podobné procesy, no v dostupnejšom prostredí. „Máme tu všetko od veľkých ľadovcov ústiacich do mora až po tie drobné a dostaneme sa k nim rýchlo a lacno,“ hovorí Hodson.
Obraz je všade rovnaký: všetky strácajú ľad a tempo sa zrýchľuje. Päť rokov s najvýraznejším topením ľadovca Austre Brøggerbreen pripadlo na posledné desaťročie. Kohler a jeho kolegovia navyše zrekonštruovali takmer storočie zmien porovnaním novších záberov so starými fotografiami 1.578 miestnych ľadovcov. Tie vznikli z nórskych prieskumných lietadiel počas mapovacích expedícií koncom 30. rokov 20. storočia. Snímky odhalili údolia, ktoré kedysi vypĺňal ľad, no dnes ich zaberajú holé skaly, potoky a novovzniknuté jazerá. Výskumníci v roku 2022 v časopise Nature uviedli, že
ľadovce na Špicbergoch stratili v rokoch 1936 až 2010 celkovo približne 15 % svojho objemu.
Potom prišiel rok 2024. Počas jeho mimoriadne teplého leta prišli ľadovce o 62 gigaton ľadu, teda o viac než 50-krát väčšie Grónsko, informovali Kohler a jeho kolegovia v roku 2025 v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences. Významná správa Svalbard 2100 z roku 2019 predpovedá súostroviu v nasledujúcich desaťročiach ďalšie výrazné dôsledky klimatickej zmeny.
Pred dvadsiatimi rokmi začali aj oceánografi dokumentovať, že teplejšie vody Atlantiku prenikajú čoraz hlbšie do fjordov súostrovia. „Nastala obrovská zmena: na sever začalo prúdiť oveľa viac teplej vody než predtým,“ hovorí Gotaas. Teplejšie vody pretvorili potravový reťazec: treska zo severovýchodného Atlantiku, koruška polárna a treska škvrnitá do veľkej miery vytlačili tresku polárnu, ktorá bola kedysi v týchto vodách kľúčovým druhom. „Niektoré druhy sa s tým dokážu vyrovnať, iné menej,“ hovorí Gotaas. Čajky bledé napríklad „zjedia takmer všetko, takže sa im darí pomerne dobre“, dodáva. Alka hrubozobá, ďalší druh morského vtáka, však zápasí s ťažkosťami.
Otepľovanie oceánu, označované aj ako „atlantifikácia“, dnes často spôsobuje, že Isfjorden, teda „ľadový fjord“ pred Longyearbyenom, hlavným mestom a najväčším sídlom Špicbergov, zostáva v zime bez ľadu. S ústupom morského ľadu sa miestne ľadové medvede, podobne ako ich príbuzné v iných častiach Arktídy, odvažujú na miesta, ktorým sa predtým vyhýbali, a striehnu na ľudí, akoby lovili korisť. „Zakrádajú sa k ľuďom a správajú sa presne tak ako pri love tuleňov,“ hovorí Gotaas. „Zatiaľ sme mali šťastie, vedcom sa ešte nestal žiadny vážnejší incident.“ (Od roku 1971 ľadové medvede zabili na Špicbergoch šesť ľudí. Poslednou obeťou bol v roku 2020 holandský zamestnanec kempu.)
Aj počasie sa úplne zmenilo. Počas polárnej noci výdatné dažde striedajú náhle mrazy, ktoré niekedy uzavrú vegetáciu pod nepreniknuteľnú vrstvu ľadu. „Pre soby je to veľmi zlé, najmä keď o rovnakú potravu súperí veľa zvierat,“ hovorí Mathilde Le Moullec, ekologička z Grónskeho inštitútu prírodných zdrojov, ktorá spolupracuje s vedcami z NPI. Tieto udalosti spôsobujú opakujúce sa obdobia hladovania a pokles početnosti populácie.
Politický chaos
Kým sa klíma otepľuje, geopolitické vzťahy čoraz viac zamŕzajú. V roku 2022 sa za záhadných okolností pretrhol optický kábel spájajúci Špicbergy s nórskou pevninou. Výpadok komunikácie vyvolal špekulácie, že išlo o sabotáž zahraničných agentov, možno ruských. Následný vývoj napätie ešte zvýšil. V marci 2025 jeden ruský politik navrhol premenovať Špicbergy na Pomorské ostrovy s odvolaním na historické väzby Ruska prostredníctvom arktických lovcov a rybárov. Na jeseň 2025 sa navyše v rámci ruských vojenských cvičení uskutočnil nácvik vylodenia na Zemi Františka Jozefa, ktorá leží 400 kilometrov východne od Špicbergov.
Viacerí analytici túto akciu interpretovali ako možnú simuláciu útoku na Špicbergy.
Hlavným oporným bodom Ruska na súostroví je uhoľná banícka osada Barentsburg, kde od roku 1986 udržiava niekoľko laboratórnych budov. Pred rusko-ukrajinskou vojnou tamojšia hŕstka ruských vedcov často spolupracovala s Nórmi aj ďalšími výskumníkmi pri skúmaní ľadovcov či sledovaní ľadových medveďov. Vojna však túto spoluprácu prerušila a hospodárske sankcie uvalené na Rusko zasadili ťažbe v Barentsburgu tvrdý úder.
Rusko sa v súčasnosti sústreďuje na vedeckú spoluprácu so svojimi spojencami vrátane Číny. Nedávno oznámilo plány na výstavbu nových laboratórií v Barentsburgu a v ďalšej bývalej baníckej osade Pyramiden. Pracovať v nich majú čínski a ruskí vedci. Ústredným prvkom rozšíreného komplexu, ktorého dokončenie bolo naplánované na október 2026, mal byť vyradený jadrový ľadoborec zakotvený pri pobreží Barentsburgu a prestavaný na výskumné účely, uviedol Andrej Briskenkov z Ruskej štátnej hydrometeorologickej univerzity.
Čínske aktivity znepokojujú Nórsko aj jeho susedov. Vo svojej arktickej stratégii z roku 2018 sa Čína označila za štát blízky Arktíde a zdôraznila svoje práva súvisiace s výskumom na Špicbergoch. Čínska vláda vyhlásila, že by spojila sily s podobne zmýšľajúcimi krajinami pri budovaní „polárnej hodvábnej cesty“, ktorá by zahŕňala komunikačnú infraštruktúru aj arktické plavebné trasy.
V európskej časti Arktídy nasledovala ostrá odmietavá reakcia. Fínska vláda s odvolaním na bezpečnostné obavy prerušila spoluprácu s Čínou na vytvorení centra kozmického výskumu v Laponsku. Zároveň zablokovala snahu Čínskeho polárneho výskumného inštitútu (PRIC) prenajať si regionálne letisko na prevádzkovanie arktických letov. Island zastavil rozšírenie čínsko-islandského arktického vedeckého observatória otvoreného v roku 2018. Stalo sa tak po tom, čo členovia amerického Kongresu vyjadrili obavy, že spoločný výskum v tomto pracovisku kozmickej fyziky by mohol prispieť k vývoju čínskych vojenských radarov.
Amerických zákonodarcov znepokojuje aj čínska Stanica Žltej rieky v Ny-Ålesunde. Čínska správa pre Arktídu a Antarktídu (CAA) si ju od roku 2004 prenajíma predovšetkým pre vedcov z PRIC, ktorí tam skúmajú ľadovce, ekológiu a fyziku atmosféry. Problémom je, že na stanici súčasne pracujú aj fyzici zaoberajúci sa telekomunikáciami. Podľa Američanov majú prinajmenšom niektoré z ich projektov značný potenciál na vojenské využitie.
Ihrisko národov?
Nóri a Číňania sa dostali do konfliktu už predtým. V lete 2024 dorazili do Ny-Ålesundu v rámci okružnej plavby desiatky čínskych turistov mávajúcich vlajkami. Medzi nimi bol aj návštevník vo vojenskej uniforme. Nórske úrady okamžite protestovali. O niekoľko mesiacov neskôr nórska spoločnosť King’s Bay, ktorá Ny-Ålesund prevádzkuje, požiadala Čínu, aby odstránila tabuľu označujúcu laboratórium za čínske pracovisko aj dva dvojtonové levy z bieleho mramoru strážiace vchod do budovy. V júni 2026 tabuľu nahradilo označenie s logami Výskumnej stanice Ny-Ålesund, Kings Bay a CAA a levy zmizli.
Nórske úrady zdôrazňujú, že si nevybrali za terč iba Čínu. Aj ďalšie krajiny už vyzvali, aby odstránili tabule označujúce národnú príslušnosť staníc. Argumentujú tým, že Ny-Ålesund je jediným nórskym výskumným centrom, ktoré hostí medzinárodných partnerov, hovorí Tiril Vold Hansen, politologička z Nordlandského výskumného inštitútu. Nórsko sa však nepochybne čoraz dôraznejšie snaží presadzovať svoju riadiacu úlohu, čo mnohých zaskočilo. Do oficiálneho loga výskumnej stanice Ny-Ålesund napríklad pribudlo slovo „Nórsko“. Podľa Hansen to mnohí zahraniční vedci vnímajú ako prejav širšieho presadzovania štátnej kontroly.
Najnovšie nórske strategické dokumenty vyzývajú na posilnenie vedeckej prítomnosti na Špicbergoch. Podľa časti zahraničných vedcov sa podobný trend sprísňovania obmedzení črtá aj v nových predpisoch upravujúcich prístup do jednotlivých oblastí súostrovia.
Od roku 2027 bude napríklad každý, kto sa vydá za hranice sídel, vrátane vedcov a organizátorov zájazdov, povinný využiť služby registrovaného nórskeho sprievodcu.
Na podrobnostiach uplatňovania pravidiel sa ešte pracuje a úrady už naznačili, že skúsení vedci by mohli dostať výnimku.
Návrh napriek tomu v mnohých vyvoláva obavy. Najatie sprievodcov by bolo pre mnohé výskumné skupiny finančne neúnosné, hovorí Catherine Larose, výskumníčka v oblasti mikrobiálnej genomiky z Lyonskej univerzity, ktorá na ostrovoch skúma baktérie odolné voči antibiotikám. Najviac frustrácie vyvoláva neistota okolo uplatňovania nových pravidiel, hovoria vedci. Podľa nich je to znepokojujúce aj v prípade, že opatrenie mieri skôr na Čínu a Rusko než na západné krajiny.
Nórske úrady zatiaľ trvajú na tom, že cieľom prísnejšieho dohľadu je vedu podporovať, nie obmedzovať. Podľa Gotaasa má Špicberský výskumný úrad zriadený v roku 2026 zabezpečiť, aby výskum na súostroví zodpovedal nórskym vedeckým prioritám. Toto úsilie je podľa neho zvlášť dôležité v Ny-Ålesunde, kde atmosférické a klimatické experimenty závisia od zachovania čo najnedotknutejšieho prostredia.
Nórsko tiež nabáda vedcov, aby vo väčšej miere zdieľali infraštruktúru a údaje. Argumentuje tým, že väčšia otvorenosť posilňuje vedu. „Otvorený prístup je v Nórsku kľúčovou prioritou,“ hovorí Gotaas. Inštitúcie, ktoré po primeranom období výhradného využívania nesprístupnia svoje údaje širšej vedeckej komunite, riskujú stratu prístupu k zariadeniam podporovaným Nórskom, dodáva.
Čas sa kráti
Podľa odhadu Hodsona a jeho kolegov pramene na Špicbergoch ročne uvoľňujú približne 2.300 ton metánu. Vedci sa obávajú, že tieto nečakané emisie môžu v rámci samoposilňujúcej spätnej väzby ďalej zvyšovať otepľovanie Arktídy.
Podobné obavy vyvoláva aj Rodesov výskum podmorských výronov metánu. Pri analýze hydroakustických údajov zozbieraných v roku 2015 iba v dvoch fjordoch identifikoval stovky takýchto výronov vrátane mnohých, ktoré dosahujú hladinu. Morské dno miestami pripomína mesačnú krajinu posiatu priehlbinami podobnými kráterom. Tie sa považujú za stopy dávnejších výronov metánu. Podľa Rodesovej hypotézy vytvára sieť podzemných zlomov cesty, ktorými môže metán vystupovať až na morské dno. Rodes tiež dúfa, že raz pochopí, prečo sa miesta úniku niekedy presúvajú už v priebehu niekoľkých týždňov.
Na to by však bolo potrebné opakované mapovanie, ktoré je v súčasnosti vo vodách hlbších ako 30 metrov zakázané.
Nórske úrady dôvody obmedzenia verejne nevysvetlili. Odborníci však upozorňujú, že podrobné mapy morského dna môžu odhaliť terénne prvky užitočné pri navigácii ponoriek. „Nemyslím si, že by sa Rusi pri vlastnom mapovaní držali späť,“ hovorí Noormets. „Obmedzenie platí aj pre nich, ale ako sa dá vynútiť?“ V pozadí môže byť aj rastúci záujem o nerastné zdroje na dne arktických morí. Pri pobreží Špicbergov už Nórsko zmapovalo ložiská kobaltu, mangánu, niklu a vzácnych zemín.
Pre vedcov prichádza zákaz mapovania v nevhodnej chvíli. Niekoľko miestnych ľadovcov ústiacich do mora v poslednom období dramaticky zrýchlilo svoj pohyb, čo ponúka vzácnu príležitosť skúmať prúdenie ľadu. Pri takýchto náhlych postupoch ľadovce v priebehu niekoľkých mesiacov odhrnú sedimenty a pretvoria morské dno. Pre zákaz sú však Noormets a jeho kolegovia nútení vykonávať väčšinu výskumu ďalej od Špicbergov, kde povolenie nepotrebujú.
Rodes a jeho kolegovia našli v roku 2025 južne od Longyearbyenu záliv dostatočne plytký na to, aby ho mohli mapovať. Z morského ľadu spúšťali hydroakustické prístroje priamo nad miesta úniku metánu. Niektoré nepretržite bublali, iné rytmicky pulzovali v niekoľkosekundových intervaloch a ďalšie sa v priebehu minút aktivovali a opäť utíchali. Tieto zaujímavé vzorce naznačujú, že emisie metánu môžu byť oveľa premenlivejšie, než sa predpokladalo. Je to ďalší dôvod, prečo Rodes dúfa, že napokon získa povolenie na mapovanie hlbších častí fjordov. Ako hovorí Kohler:
„Arktída sa mení rýchlejšie, než jej dokážeme porozumieť. Práve teraz potrebujeme viac spolupráce, nie menej.“
