Uprostred neustáleho ruchu džungle volí leňochod veľmi nezvyčajnú taktiku. Namiesto toho, aby pobehoval a v prostredí plnom konkurencie sa snažil prekonať svojich súperov rýchlosťou a obratnosťou, robí všetko komicky pomalým tempom. Aby odborníci zistili, ako sa táto mimoriadna pomalosť vyvinula, podrobne preskúmali jeho genóm. Odhalili, že tajomstvo sa skrýva v takzvaných „skákajúcich génoch“.
Výskum sa zameriava na dvojprsté leňochody, ktoré sú o niečo väčšie a trochu rýchlejšie než ich trojprstí príbuzní. (Podľa najnovších výskumov tvoria dvojprsté leňochody v skutočnosti dva samostatné druhy.) DNA získali z tkaniva leňochoda chovaného v berlínskej zoologickej záhrade a sekvenovali ju v Ústave molekulárnej bunkovej biológie a genetiky Maxa Plancka v Nemecku. Výskumníci z Leibnizovho ústavu pre výskum zvierat v zoologických záhradách a vo voľnej prírode a z Wellcome Sanger Institute potom porovnali genetickú výbavu leňochoda s ďalšími blízko príbuznými cicavcami vrátane ježury a pásavca.
Všetky tri zvieratá patria do kladu Xenarthra, ktorého názov pochádza z gréckeho slova xénos, znamenajúceho „zvláštny“ alebo „cudzí“. Toto trochu zastarané pomenovanie z 19. storočia dobre vystihuje, ako veľmi sa tieto juhoamerické cicavce líšia od ostatných cicavcov na Zemi. A leňochody sú najzvláštnejšie zo všetkých zástupcov kladu Xenarthra. Genetická analýza ukázala, že genóm leňochoda obsahuje viac aktívnych kópií transpozičných elementov, známych aj ako transpozóny či „skákajúce gény“. Ide o pohyblivé genetické elementy, ktoré dokážu vytvárať vlastné kópie a vkladať ich na rôzne miesta v genóme.
Skákajúce gény samy osebe nie sú zriedkavé, no zdá sa, že zástupcovia kladu Xenarthra ich využívajú mimoriadne užitočným spôsobom. Leňochody majú navyše nápadne veľa nedávno vložených kópií. Približne tucet ďalších sa do ich genómu začlenil už dávno a prispôsobil sa na plnenie užitočných biologických funkcií. Väčšina týchto úloh súvisí s energiou a metabolizmom. Niektoré sa týkajú mitochondrií, bunkových elektrární. Jemným dolaďovaním tvorby a spotreby energie v bunkách môžu tieto pohyblivé genetické elementy podporovať obdivuhodne lenivý spôsob života leňochoda.
Výskumníci zistili, že tieto transpozóny sa objavili približne pred 30 miliónmi rokov u posledného spoločného predka všetkých dnes žijúcich druhov leňochodov. Keďže im pomáhali prežiť, zachovali sa dodnes. „Evolúcia uskutočnila miliardy experimentov. Pri skúmaní nezvyčajných zvierat, ako sú leňochody, niekedy objavíme biologické riešenia, ktoré sa u ľudí nikdy nevyvinuli,“ uviedla Marcela Uliano-Silva, vedúca bioinformatička z Wellcome Sanger Institute a spoluautorka štúdie, ktorá prináša tieto výsledky.
Podľa výskumníkov má ich práca oveľa širší dosah než len na poznanie leňochodov a môže mať význam aj pre ľudské zdravie. Skúmanie jedinečných genetických vlastností leňochoda by mohlo viesť k vývoju nových liečebných postupov a liekov, ktoré pomôžu predchádzať niektorým chorobám.
„Mnohé ľudské choroby vrátane cukrovky, porúch súvisiacich so starnutím, neurodegeneratívnych ochorení a svalovej atrofie sprevádzajú problémy s tvorbou energie a fungovaním mitochondrií. Hoci bude potrebný ďalší výskum, bunkové línie leňochodov ponúkajú prirodzený model na pochopenie toho, ako sa organizmy vyrovnávajú s nedostatkom energie a čo pri chorobách prestáva správne fungovať. Z dlhodobého hľadiska by to mohlo poskytnúť základ aj pre výskum uchovávania tkanív, intenzívnej starostlivosti, starnutia, metabolických ochorení či dokonca vesmírnych letov,“ vysvetľuje Pedro Galante, výskumník z nemocnice Sírio Libanês v São Paule a ďalší spoluautor štúdie.
