Existuje jeden druh dinosaurích fosílií, ktorý zostával dlho v tele, hoci nebol jeho súčasťou. Ide o žalúdočné kamene, nazývané aj mlecie kamene či gastrolity, ktoré sa našli u najrôznejších dinosaurov. Odborníci sa kedysi domnievali, že prítomnosť gastrolitov pri určitom druhu silno naznačuje, že išlo o bylinožravca alebo že sa pri trávení spoliehal na rozomieľanie potravy v žalúdku.
Nový výskum však ukazuje, že situácia je zložitejšia. Tieto obrúsené kamene môžu v skutočnosti odhaliť množstvo informácií, ktoré by sme vo fosílnych nálezoch inak možno vôbec nenašli. „Gastrolity by sme nemali považovať len za dôkaz, že dinosaurus bol bylinožravý alebo mal svalnatý žalúdok,“ hovorí Ryuji Takasaki z Univerzity vied v Okayame, autor novej štúdie na túto tému. „Ich tvar môže naznačovať aj to, ako intenzívne prebiehalo mechanické spracovanie potravy v žalúdku.“
Vtáky dokážu prehĺtať potravu vcelku bez vážnych tráviacich ťažkostí, pretože ju rozomieľajú v žalúdku. Takto spracúvať potravu však nebola jediná možnosť, ktorú mali dinosaury k dispozícii. Niektoré z nich, napríklad sauropódy, nechávali potravu kvasiť v črevách. V ich útrobách tak vznikala akási pec, ktorá mohla vytvárať toľko tepla, že podľa niektorých odborníkov mohla byť jedným z dôvodov vývoja dlhého krku. Ten im umožňoval udržiavať mozog ďalej od zdroja tepla. Ďalšie dinosaury potravu prežúvali a rozkladali ju približne rovnako ako my, teda najprv zubami.
Vieme, že tieto stratégie existovali, no priradiť ich ku konkrétnemu druhu nebolo vždy jednoduché. Mäkké tkanivá žalúdka a čriev, podľa ktorých by sme vedeli určiť spôsob spracovania potravy, sa totiž vo fosílnych nálezoch zvyčajne nezachovávajú. Jedným z typov nálezov, ktoré môžu namiesto mäkkých tkanív vypovedať o trávení, sú gastrolity. Tieto kamene sú dostatočne odolné na to, aby pretrvali milióny rokov, no zdá sa, že ich skutočná hodnota dosiaľ zostávala nepovšimnutá.
Nový výskum spochybňuje jednoduchosť doterajších hypotéz. Autori štúdie sa nesústredili len na samotnú prítomnosť žalúdočných kameňov, ale analyzovali aj ich tvar. Najprv preto preskúmali 104 dnes žijúcich živočíchov, pričom bolo zastúpených 46 druhov vtákov a krokodílov.
Pri každom živočíchovi skúmali tvar gastrolitov, svalstvo žalúdka aj zloženie potravy a medzi týmito tromi faktormi našli úzku súvislosť. Na základe týchto poznatkov potom vytvorili model, ktorý sa dal použiť aj na gastrolity dinosaurov.
Výsledky ukázali, že zaoblené kamene naznačujú intenzívnejšie rozomieľanie potravy v čreve vďaka silnému svalstvu žalúdka. Tieto dinosaury sa živili podobne ako dnešné vtáky a pri rozklade potravy sa do veľkej miery spoliehali na žalúdok. Ostrejšie, hranatejšie kamene naopak poukazujú na to, že v čreve neprebiehalo výrazné rozomieľanie. Takéto kamene našli u sauropódov, čo zodpovedá predstave, že sa spoliehali skôr na mikrobiálnu fermentáciu.
Trochu prekvapivý obrat priniesli teropódy. Do tejto skupiny dvojnohých dinosaurov patria Tyrannosaurus rex, Velociraptor aj dnešné vtáky. Často si ju spájame s dravcami, preto bolo trochu nečakané, že sa dôkazy o zaoblených gastrolitoch našli aj u jej zástupcov z obdobia pred vznikom pravých vtákov. Mohlo by to však pomôcť vysvetliť, prečo sa z ozubených teropódov vyvinuli tvory so zobákom.
Svalnatý žalúdok mohol byť podľa Takasakiho „preadaptáciou“, ktorá v mnohých výlučne bylinožravých skupinách vrátane dnešných vtákov pripravila pôdu na znižovanie počtu zubov. Výskum zároveň ukazuje, že tráviace stratégie dinosaurov boli oveľa rozmanitejšie, než sme si doteraz mysleli.
