Predstavme si, že sa snažíme niečo zobrať z vysokej police, no nedočiahneme na to. Nevzdáme sa, nájdeme stoličku, prinesieme ju a vystúpime na ňu. V tomto každodennom úkone sa skrýva niečo výnimočné, čo zvláda len málo živočíšnych druhov: udržíme si v mysli cieľ, určíme, čo potrebujeme, a uskutočníme svoj plán. Nepotrebujeme na to ani žiadny nácvik. V časopise Science nedávno vyšla štúdia, podľa ktorej to dokážu aj čmele. Ide o prvý dôkaz, že aj hmyz je schopný riešiť problémy s konkrétnym cieľom.
Objav odhaľuje ďalšiu úroveň zložitosti schopností týchto opeľovačov, hovorí Gema Martin-Ordas, odborníčka na porovnávaciu psychológiu zo Stirlingovej univerzity, ktorá sa na výskume nepodieľala. Predchádzajúce štúdie ukázali, že hmyz sa dokáže naučiť používať predmety na získanie odmeny. V niektorých pokusoch sa napríklad čmele naučili pritiahnuť si potravu potiahnutím šnúrky. Toto správanie však bolo naučené a hmyz mohol na riešenie prísť aj pozorovaním iných jedincov.
V novom výskume chceli vedci zistiť, či čmele dokážu samostatne nájsť riešenie spojením dvoch oddelených poznatkov bez toho, aby im niekto ukázal, ako ich skombinovať. Pripravili preto kruhovú arénu, na ktorej strop pripevnili modrý umelý kvet a do jeho blízkosti umiestnili malú polystyrénovú guľôčku. Aby sa čmeľ dostal ku kvetu a získal sladkú odmenu, musel guľôčku dokotúľať po podlahe arény pod kvet a potom ju použiť ako stupienok, z ktorého naň dosiahol. Hmyzu nikdy neukázali, že guľôčka sa dá použiť aj takto. Otázkou bolo, či na to príde sám.
Aby vedci zistili, aké predchádzajúce skúsenosti čmele skutočne potrebujú, v úvodnom pokuse ich rozdelili do troch skupín: na jedince, ktoré poznali guľôčku aj kvet, na tie, ktoré poznali iba jeden z týchto predmetov, a na tie, ktoré sa dovtedy nestretli ani s jedným. Úlohu vyriešili len čmele, ktoré už mali skúsenosť s kvetom aj guľôčkou. Dokotúľali ju ku kvetu a získali odmenu.
U ľudí je to podobné, ako keby sme prvýkrát dostali do rúk kladivo a klinec: ak sme ich nikdy predtým nevideli, nevieme si rady. Ak poznáme len jeden z týchto predmetov, tiež sa nepohneme ďalej. No ak vieme, na čo každý z nich slúži, máme šancu prísť na to, ako ich použiť spoločne.
Vedci následne museli overiť, či čmele konali zámerne a nemali iba šťastie. Je totiž známe, že čmele si samy od seba kotúľajú loptičky aj bez odmeny. Teoreticky tak mohol čmeľ dotlačiť guľôčku na správne miesto úplnou náhodou.
Aby túto možnosť vylúčili, v záverečnom pokuse postavili čmele pred voľbu. Vpustili ich do obdĺžnikovej arény s dvoma oddeleniami, medzi ktorými nebolo vidieť z jedného do druhého. Na jednej strane vedci ukryli kvet za nepriehľadnú stenu. Každému čmeľovi najprv umožnili pozrieť sa, na ktorej strane sa kvet nachádza, a potom ho na začiatku testu zakryli. Kvet aj sladká odmena zostali na svojom mieste, no z miesta, kde ležala guľôčka, ich čmeľ už nevidel. Ak chcel získať odmenu, musel si zapamätať správnu stranu, vrátiť sa po guľôčku a dokotúľať ju tam bez vizuálnej opory. Podobne človek zazrie niečo na opačnom konci miestnosti, odíde hľadať nástroj a potom sa vráti na správne miesto iba podľa pamäti.
Väčšina čmeľov, konkrétne 23 z 30 jedincov, si vybrala správne hneď na prvý pokus. Jediným ukazovateľom správania, ktorý predpovedal úspech, bolo to, koľko času čmeľ venoval skúmaniu oddelenia s kvetom, kým sa vydal po guľôčku. Podľa vedcov táto prestávka skôr pripomínala chvíľu, ktorú si ľudia doprajú na premyslenie plánu predtým, než začnú konať. „Je možné, že pri tom dochádza k určitému mentálnemu preusporiadaniu, počas ktorého si čmele spájajú jednotlivé útržky informácií,“ hovorí vedúci výskumu Akshaye Anand Bhambore, behaviorálny ekológ z Univerzity v Oulu.
Lars Chittka, behaviorálny ekológ z londýnskej Univerzity kráľovnej Márie, ktorý sa na štúdii nepodieľal, považuje usporiadanie experimentu za mimoriadne presvedčivé. Vedci totiž mali úplnú kontrolu nad tým, s čím sa čmele pred testom stretli a s čím nie. V predchádzajúcich výskumoch poznávacích schopností hmyzu bolo podľa neho ťažké vylúčiť, že si zvieratá počas tréningu osvojili určitú zručnosť. V tomto prípade však vedci presne vedeli, čo sa čmele naučili.
Výsledky rozširujú rastúci súbor poznatkov, podľa ktorých sa vyspelé poznávacie schopnosti neobmedzujú len na živočíchy s veľkým mozgom. Ovplyvňuje to aj spôsob, akým vedci a ochranári uvažujú napríklad o životnej pohode hmyzu. Pre Chittku je to jednoznačne ďalšia motivácia chrániť čmele. Ako hovorí, pozorovania ukazujú, že ide o bytosti, ktoré na určitej úrovni premýšľajú a pravdepodobne sú schopné aj cítiť.
