Keď Charles Darwin v roku 1836 navštívil ostrov Ascension, ohromil ho obrovský počet kariet obrovských (Chelonia mydas), ktoré na jeho pobreží kládli vajcia. Tieto odvážne zvieratá v každom období párenia opúšťajú svoje kŕmiská pri brazílskom pobreží a preplávajú viac ako 2.000 kilometrov, aby nakládli vajcia na tomto malom, odľahlom ostrove. Ako dokázali nájsť cestu k nepatrnému kúsku pevniny uprostred rozľahlého Atlantického oceánu? Túto otázku si Darwin položil v liste adresovanom časopisu Nature.
Vedci odvtedy získali presvedčivé dôkazy o tom, že korytnačky vnímajú jednotlivé zložky geomagnetického poľa Zeme. Aj údaje získané novým typom sledovacieho zariadenia podporujú predstavu, že tieto zvieratá pri prekonávaní oceánu využívajú na navigáciu magnetické mapy. Tento systém však ani zďaleka nie je dokonalý, uvádzajú výskumníci v časopise Science Advances. Migrujúce korytnačky sa preto občas odchýlia od správnej trasy a musia si cestu naplánovať nanovo.
Zistenia veľmi dobre zapadajú do toho, čo o navigácii korytnačiek vieme, hovorí Kenneth Lohmann, morský biológ zo Severokarolínskej univerzity, ktorý sa na výskume nepodieľal. Jeho tím už skôr laboratórnymi pokusmi preukázal, že korytnačky vnímajú intenzitu geomagnetického poľa aj jeho sklon voči zemskému povrchu. Získavajú tak geomagnetickú mapu svojho okolia s dvoma súradnicami. Menej jasné však bolo, ako dobre dokážu tieto súradnice využívať na otvorenom oceáne.
Graeme Hays, morský ekológ z Deakinovej univerzity, navštívil ostrov Ascension ešte v 90. rokoch minulého storočia. Počas pobytu tam spolu s Paolom Luschim, ktorý dnes pôsobí ako biológ na Univerzite v Pise, pripevňovali karetám obrovským satelitné sledovacie zariadenia. Hays si spomína, že už na začiatku narazili na zásadné obmedzenie: hoci tieto vysielače presne zaznamenávajú cestu korytnačiek oceánom, údaje nemusia prezrádzať, kam sa zvieratá skutočne snažia dostať.
Tak ako vietor môže odkloniť vtáky od ich letovej dráhy, aj oceánske prúdy môžu migrujúce korytnačky zniesť z plánovanej trasy. Výslednú dráhu zvieraťa preto určuje sčasti smer, ktorým pláva, teda jeho kurz podľa kompasu, a sčasti pôsobenie okolitej vody. Oddeliť tieto dva vplyvy sa podľa Lohmanna ukázalo ako veľká technologická výzva.
Po rokoch vývoja však Hays, Luschi a ich kolegovia konečne majú sledovacie zariadenie, ktoré zaznamenáva obe zložky súčasne. Kompasový snímač vo vysielači pomocou prístroja nazývaného magnetometer meria, ktorým smerom je korytnačka otočená vzhľadom na sever. Funguje podobne ako ručný kompas. Satelitný vysielač zároveň odosiela do satelitného systému Argos informácie o polohe zvieraťa, a teda aj o jeho skutočnej trase.
Skutočnou prednosťou systému je podľa Haysa mimoriadna rýchlosť prenosu údajov. Tá je nevyhnutná pri sledovaní zvieraťa, ktoré trávi väčšinu času pod hladinou a vynára sa len nakrátko, aby sa nadýchlo, kým sa znovu ponorí. Na zachytenie signálu je tak k dispozícii iba zlomok sekundy. V novej štúdii vedci pripevnili vysielače šiestim samiciam karety obrovskej na miestach kladenia vajec na súostroví Chagos v Indickom oceáne. Zariadenia upevnili epoxidovou živicou, pričom dbali na to, aby každé umiestnili na najvyšší bod panciera a nasmerovali ho priamo dopredu, rovnobežne so stredovou osou tela zvieraťa.
Výskumníci sledovali korytnačky počas ich migrácie na západ ku kŕmiskám pri Seychelách alebo k podmorskému útesu Saya de Malha. Táto cesta dlhá viac ako 1.000 kilometrov trvala v priemere 27,5 dňa. Korytnačky počas nej často dlho udržiavali jediný smer, aj keď sa tým odchyľovali od správnej trasy. Potom sa postupne preorientovali, pričom návrat k správnemu smeru im niekedy zabral celý deň, až následne pokračovali v ceste.
Podľa Haysa tieto úpravy smeru na otvorenom oceáne naznačujú, že morské korytnačky majú len približnú predstavu o tom, kde sa nachádzajú a kam smerujú. Vďaka schopnosti vnímať magnetické pole planéty nedokážu určiť svoju polohu tak presne ako GPS. Plávajú preto okľukami, ktoré ich napokon dovedú na požadované miesto.
Hoci môžu byť mapy korytnačiek len hrubé, presnejšia verzia by možno ani nefungovala. Zmeny intenzity a sklonu magnetického poľa sú totiž badateľné až na veľkých vzdialenostiach. Korytnačka tak môže preplávať dlhý úsek, kým sa magnetické pole zmení natoľko, aby si všimla, že sa nachádza inde, než by mala, vysvetľuje Nathan Putman, biológ zo spoločnosti LGL, ktorá sa venuje ekologickému výskumu. Na štúdii sa nepodieľal. Navyše aj samotné geomagnetické pole Zeme z roka na rok mierne kolíše, pripomína Hays. Putman je zvedavý, čo prinesie budúce využitie novej sledovacej technológie v oblastiach so silnejšími oceánskymi prúdmi, ako aj pri žralokoch a ďalších morských živočíchoch, o ktorých vieme, že prekonávajú veľké vzdialenosti.
V prípade korytnačiek môže mať približné vnímanie polohy aj evolučnú výhodu, poznamenáva Hays. Niektoré jedince síce môžu zablúdiť a prísť tak o príležitosť rozmnožiť sa, iné však môžu náhodou objaviť dovtedy neznáme oblasti a založiť nové miesta na kladenie vajec. „Nie je to dokonalý navigačný systém, ale funguje celkom dobre,“ hovorí výskumník.
