V sobotu 11. apríla 2026 ráno sa astronauti misie Artemis II bezpečne vrátili na Zem a zavŕšili mimoriadne vydarenú výpravu. Hoci sa podrobná analýza údajov, ktoré zhromaždili astronauti aj prístroje, po návrate ešte len začínala, už vtedy bolo jasné, že počas letu obstálo všetko výborne, miestami dokonca nad očakávania: raketa, kozmická loď aj posádka.
Najdôležitejším výsledkom je, že kozmická loď Orion pri svojom prvom lete s ľuďmi na palube až na niekoľko drobných problémov fungovala podľa plánu. To by nedokázal potvrdiť žiadny simulátor. Astronauti si pritom plnili úlohy mimoriadne profesionálne a zároveň boli veľmi zábavní, hoci každý ich pohyb sledovali davy divákov nepretržitého živého prenosu.
Artemis II teda uspela, no zásadnou otázkou zostáva, či je pristátie na Mesiaci v roku 2028 pre NASA skutočne dosiahnuteľným cieľom.
Prvé ponaučenia
Niekoľko dní po tom, ako sa nosná raketa NASA Space Launch System (SLS) dostala na štartovaciu rampu v Kennedyho vesmírnom stredisku, sa vyjasnila jedna vec. Štart sa pre navzájom nesúvisiace technické problémy musel odložiť vo februári aj v marci. Riaditeľ NASA Jared Isaacman následne vyhlásil, že ak dokážu takú dôležitú a zložitú raketu, akou je SLS, vypustiť iba raz za tri roky, určite to nie je dobrá cesta k úspechu.
Predchádzajúca misia Artemis I bez posádky odštartovala v novembri 2022. NASA musí prestať pristupovať ku každej rakete ako k „umeleckému dielu“ a začať ich vypúšťať s pravidelnosťou bežnej prevádzky, povedal Isaacman. Okrem iného by sa tak predišlo tomu, aby si každé tri roky museli znovu osvojovať praktické postupy.
To všetko stavia nasledujúce udalosti do celkom iného svetla. Ak vychádzame z tejto ambície, čo nám misia ukázala od chvíle, keď Reid Wiseman, Victor Glover, Christina Koch a Jeremy Hansen 1. apríla 2026 vyrazili k Mesiacu? Stručná odpoveď znie: oveľa viac, než si trúfali dúfať aj optimisti, no zďaleka nie všetko, čo by nás mohlo zaujímať.
SLS pri štarte vyvinula ťah 39,1 milióna newtonov a zo všetkých hľadísk dôležitých pre inžinierov splnila plán. Všetky fázy letu do vesmíru prebehli „nominálne“: dosiahnutie maximálneho dynamického tlaku, vypnutie hlavného motora aj oddelenie pomocných raketových motorov.
Štart sa vydaril natoľko, že dve z troch plánovaných korekcií dráhy cestou k Mesiacu zrušili. Dráha bola od začiatku taká presná, že ich nebolo treba.
Prvý kritický okamih prišiel deň po štarte. Hlavný motor Orionu zapli na päť minút a päťdesiatpäť sekúnd. Išlo o manéver na navedenie na dráhu okolo Mesiaca, ktorým loď nasmerovali na slučkovú trajektóriu k Mesiacu bez potreby ďalších významných manévrov. Podľa vedúcej programu Artemis Lori Glaze aj táto operácia prebehla bezchybne.
Človek na palube
Oficiálnym cieľom misie bolo posadiť do Orionu ľudí a zistiť, čo sa stane. Nešlo len o samotnú loď, ale aj o vzájomné pôsobenie posádky a jej vybavenia. Práve to sa totiž v pozemských podmienkach nedá namodelovať, čo sa počas misie aj potvrdilo. Od začiatku sa napríklad objavovali problémy s toaletou a menšie ťažkosti boli aj s dávkovačom vody, pre ktoré si posádka musela preventívne vytvoriť zásobu vody. Na jednej z prvých tlačových konferencií spomenuli aj menší únik v jednom z héliových systémov, ktorý vyriešili bez väčšieho rozruchu.
V prvých dňoch bolo v kabíne príliš chladno a spacie vaky sa ukázali ako príliš tenké. Neskôr však spôsobovalo problémy teplo: astronauti museli okná zatieňovať tričkami namiesto zabudovaných clôn, pretože sa obávali, že sa clony v silnom slnečnom svetle prehrejú.
S oknami sa spájali aj ďalšie problémy, ktoré vyšli najavo až počas letu. Najprv vznikali nejasnosti pri orientácii, kým astronauti a pozemné riadenie nevypracovali spôsob označovania okien, aby ich pri približovaní k Mesiacu dokázali jednoznačne identifikovať. Rýchlo sa totiž ukázalo, že pojmy vpravo a vľavo tam hore nefungujú. Ďalším problémom bolo, že okná sa intenzívnym používaním rýchlo zašpinili, čo museli takisto vyriešiť za letu.
Ako to zhrnul Simeon Barber, odborník na výskum vesmíru z Open University:
„Celé to bolo o zapojení ľudí do procesu – tých otravných živých tvorov, ktorí stláčajú tlačidlá, vydychujú oxid uhličitý, chcú klimatizáciu a potrebujú toaletu. Cieľom bolo zistiť, ako systém funguje s ľuďmi na palube.“
Výsledky sú sľubné, pretože napriek drobným problémom sa zdá, že loď je dostatočne bezpečná a poskytuje dostatočne dobré podmienky na život, aby mohla prepravovať ľudí na povrch Mesiaca. Barber to zhrnul takto: „Samotný Orion fungoval úplne dobre – najmä manévre s využitím motorov, ktoré sú kľúčové.“
Veľká veda alebo niečo iné?
NASA hovorila vo veľkom aj o vedeckom význame misie. Posádka počas letu uskutočnila rozsiahle pozorovania. V reálnom čase opísala najmenej 35 geologických útvarov a javov vrátane farebných zmien, ktoré môžu naznačovať minerálne zloženie a zároveň poukazujú na rozdiely medzi detailmi vnímanými ľudským okom a technikou. Astronauti z hlbokého vesmíru videli aj zatmenie Slnka, ktoré pilot Victor Glover označil za úplne surrealistické.
Okrem toho vynikli najmä dva výsledky. Jedným bolo pozorovanie panvy Orientale, krátera s priemerom 1.000 kilometrov na odvrátenej strane Mesiaca, ktorý ľudské oko po prvý raz videlo v celom rozsahu. Ďalším vrcholom misie bolo priame pozorovanie dopadov meteoroidov na Mesiac.
Vedecká stránka však v tomto prípade možno ani nie je až taká podstatná. Ako povedal oxfordský profesor Chris Lintott, moderátor relácie The Sky at Night: „Snímky, ktoré odoslala loď Artemis a jej posádka, majú veľkú umeleckú hodnotu, no ich vedecký význam je obmedzený.“ Indická sonda Chandrayaan-3 pristála v roku 2023 neďaleko južného pólu Mesiaca a čínska Chang’e-6 v roku 2024 priniesla vzorky z jeho odvrátenej strany. Robotické sondy počas svojich misií túto oblasť mimoriadne podrobne zmapovali.
Azda najsilnejší okamih misie Artemis II nepriniesol žiadny prístroj ani problém, ale hlboko ľudská stránka posádky. Keď astronauti prekonali rekord z roku 1970 vo vzdialenosti dosiahnutej pri pilotovanom vesmírnom lete, Jeremy Hansen sa spojil s riadiacim strediskom v Houstone. Oznámil, že na rozhraní privrátenej a odvrátenej strany Mesiaca vidia kráter, ktorý by chceli pomenovať Carroll po zosnulej manželke Reida Wisemana. Medzi svedkami tejto chvíle zrejme zostalo len málo suchých očí.
Jeho význam však presahuje samotné emócie. Vesmírne programy, ktoré nedokážu vyvolať skutočné, spontánne ľudské pocity, dlho nevydržia. Program Apollo žije v kultúrnej pamäti nielen vďaka technickým úspechom, ale aj preto, že bol príbehom ľudských ambícií a odvahy. Artemis II sprostredkovala niečo veľmi podobné: od dojímavých okamihov cez priam hmatateľné nadšenie astronautov až po pohár Nutelly voľne poletujúci v kabíne. Títo ľudia pôsobia zároveň hrdinsky aj obyčajne, čím si nepochybne získali sympatie mnohých. Pri takom drahom a nebezpečnom projekte je pritom podpora verejnosti veľmi dôležitá.
Záverečná skúška
Misia sa skončila 11. apríla 2026 pristátím Orionu na hladine Tichého oceánu. Návrat do atmosféry sprevádzali určité obavy, pretože pri rovnakom manévri sa poškodil tepelný štít misie Artemis I. Následné vyšetrovanie spôsobilo odklad tejto misie o viac než rok. Kapsula Orion vstúpila do atmosféry rýchlosťou približne 40.000 km/h a ani takéto podmienky sa nedajú otestovať v simulátore.
Našťastie sa aj návrat vydaril výborne, a tak sa misia skončila skutočne sľubnými výsledkami. Raketa fungovala, kozmická loď fungovala a posádka obsluhovala systémy aj zvládala situácie odborne a s prehľadom. NASA napokon vypracovala aj vierohodný plán, ktorý umožňuje nadviazať na túto misiu, aby o tri roky nemuseli znovu začínať takmer od nuly.
Pristátie na Mesiaci v roku 2028 sa napriek tomu stále javí ako pomerne odvážny cieľ. Barber v apríli 2026 odhadoval, že na jeho uskutočnenie budú potrebné skôr ešte tri až štyri roky. Dôvodom nie je to, čo sme už videli, ale tie súčasti, ktoré sme zatiaľ nevideli. Let od Zeme až po priblíženie k Mesiacu prebehol hladko, rovnako ako návrat. Otázkou už nie je, či Orion dokáže lietať s ľuďmi na palube, ale či bude k dispozícii aj ostatná technika potrebná na pristátie na Mesiaci vrátane pristávacieho modulu, ktorý sa zatiaľ javí ako veľmi problematický. A tiež to, či si vývoj udrží tempo a či bude na uskutočnenie plánov politická vôľa.
O vzdialenejších cieľoch ani nehovoriac. Tie totiž zahŕňajú pravidelné pilotované lety na Mesiac, kde sa plánuje vybudovať stálu základňu, časom rovnako ako na Marse. Čo sa z týchto plánov podarí uskutočniť, zatiaľ nevieme. Keď Neil Armstrong a Buzz Aldrin v júli 1969 ako prví ľudia pristáli na Mesiaci, mnohí si mysleli, že je to len začiatok a čoskoro bude vo vesmíre žiť a pracovať aspoň malá časť ľudstva.
To sa nestalo, pretože program Apollo do veľkej miery slúžil cieľom studenej vojny: mal demonštrovať prevahu Spojených štátov nad Sovietskym zväzom. Armstrongov „malý krok“ tento cieľ splnil. Už o niekoľko rokov nadšenie opadlo, televízna sledovanosť ďalších misií začala prudko klesať a plánované ďalšie lety programu Apollo zrušili. Ako sa bude americký vesmírny program vyvíjať v nových vesmírnych pretekoch, tentoraz s Čínou, a ako ho ovplyvnia súkromné vesmírne lety, zostáva neisté.
Niet však pochýb, že počas misie Artemis II kozmická loď aj astronauti urobili svoj diel práce, aby sa vesmír stal dostupnejším.
