Čína vynakladá obrovské úsilie na výsadbu čo najväčšieho počtu stromov, no podľa novej štúdie sa tieto umelo vysadené lesy správajú úplne inak než prirodzené lesy. Od 70. rokov 20. storočia v Číne vysadili viac než 66 miliárd stromov v rámci jedného z najväčších projektov obnovy lesov. Mnohé z nich tvoria súčasť „Veľkého zeleného múru“, ktorý má slúžiť ako prirodzená bariéra proti piesočným búrkam z púšte na severe krajiny. Niektoré z týchto búrok sú také silné, že zasiahnu aj Peking. Múr má zároveň viazať oxid uhličitý z atmosféry a brániť rozširovaniu púští.
Okrem rozsiahlych obnovených lesných plôch pozdĺž severného pohraničia vznikajú nové lesy aj na juhu Číny. Táto oblasť je známa vlhkým subtropickým a tropickým podnebím, ktoré poskytuje ideálne podmienky na bujný rast vegetácie. Do roku 2020 zaberali novovysadené lesy 90,31 milióna hektárov, čo predstavuje ohromujúcich 36,6 % celkovej rozlohy lesov v krajine.
Hoci sa rozsah zalesňovania pozorne sleduje už desaťročia, až nová analýza Pekinskej univerzity ukázala, že tieto novovytvorené lesy nefungujú celkom rovnako ako prirodzené lesy. Výsledky naznačujú, že globálne klimatické modely, pomocou ktorých sa snažíme pochopiť správanie lesov, môžu mať zásadné nedostatky.
Pomocou satelitných údajov a modelov strojového učenia vedci porovnali, ako vysadené a prirodzené lesy reagujú na rovnaké podmienky prostredia. Zistili, že pokryvnosť listov sa vo vysadených čínskych lesoch zväčšuje dva- až trikrát rýchlejšie než v prirodzených lesoch. Tento mimoriadny rast možno čiastočne vysvetliť nízkym vekom stromov, pretože mladšie listy prirodzene prijímajú oxid uhličitý účinnejšie a citlivejšie reagujú na jeho dostupnosť.
Nízky vek však nie je jediným faktorom. Aj keď vedci zohľadnili vek stromov a miestne podmienky rastu, vysadené lesy stále rástli o 4,6 % rýchlejšie, než očakávali. Tento nárast bol ešte výraznejší v zmiešaných a vždyzelených lesoch, ktoré mimoriadne intenzívne reagovali na zvyšovanie koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére.
Odchýlka zistená vo výskume poukazuje na zásadné slepé miesto súčasných prognóz. Mnohé modely ekosystémov hádžu všetky lesy do jedného vreca a nezohľadňujú, ako a kedy vznikli. „Tieto výsledky potvrdzujú význam veku a histórie lesov. Hlavné modely ekosystémov v súčasnosti tieto aspekty prehliadajú, čo vedie k systematickému podhodnocovaniu rastu indexu listovej plochy v mladých lesných porastoch,“ konštatovali autori štúdie, v ktorej výsledky zverejnili.
To neznamená, že rozsiahly čínsky projekt obnovy lesov je z akéhokoľvek hľadiska dobrý alebo zlý. Ide skôr o to, že ekosystémy vytvorené človekom sa správajú spôsobom, s ktorým predchádzajúce modely nepočítali. Začiatkom roka 2026 iný výskum ukázal, že rozsiahle porasty stromov vysadené v okolí púšte Taklamakan viazali približne 8,3 milióna ton CO₂ ročne, pričom v rokoch 2004 až 2017 vypustili len približne 6,7 milióna ton. V praxi to znamená, že les sa stal úložiskom oxidu uhličitého a z atmosféry „pohltil“ oveľa viac skleníkových plynov, než do nej vypustil.
Od zelenších oblastí a biotopov pre voľne žijúce živočíchy až po spevnenie pôdy prináša výsadba stromov nespočetné množstvo výhod aj nad rámec viazania oxidu uhličitého z atmosféry. Samozrejme, ani ona nie je zázračným riešením v boji proti zmene klímy, no ako ukazuje príklad Číny, na začiatok rozhodne nie je zlá.
