Počas výskumnej cesty do Indonézie v roku 2007 si Yosuke Kaifu mohol na vlastné oči prezrieť lebku „Flo“ – kostrového nálezu, ktorý objavili o štyri roky skôr a ktorý potvrdil existenciu drobného ľudského príbuzného druhu Homo floresiensis. Takzvaní „hobiti“ merali približne 1 meter a na indonézskom ostrove Flores žili ešte pred zhruba 50.000 rokmi. Antropológa z Tokijskej univerzity zaujala najmä jedna anatomická zvláštnosť: pravá strana lebky bola mierne sploštená.
Niektorí vedci túto odchýlku predtým pripisovali chorobe, iní posmrtnej deformácii. Keď ju však Kaifu v Japonsku ukázal lekárovi z praxe, dostal prekvapivú odpoveď: deformácia vyzerá presne ako neškodný stav u ľudí, takzvaná deformačná plagiocefália, teda sploštenie lebky, ktoré sa dnes vyskytuje približne u každého šiesteho dojčaťa. Lebka časom opäť nadobudne symetrický tvar, hoci v niektorých prípadoch môže tento stav pretrvávať až do dospelosti.
Sploštenie vzniká preto, že ľudská lebka zostáva v prvých mesiacoch života mäkká, aby umožnila prudký rast mozgu po narodení. Opakovaný tlak na jednu stranu môže spôsobiť jej sploštenie. Keďže dojčatá ešte nedokážu samy udržať hlavu, často ju opierajú o tú istú stranu. Podľa odborníkov je bezmocnosť novorodencov daňou za to, aby sa ich mozog pri pôrode zmestil do pôrodných ciest.
Kaifu dospel k záveru, že deformačná plagiocefália na lebkách dávnych hominidov by mohla byť dobrým ukazovateľom toho, že aj oni boli v dojčenskom veku bezmocní. Po preskúmaní niekoľkých stoviek lebiek s kolegami v štúdii uverejnenej v časopise Proceedings of the Royal Society B uvádza, že túto vlastnosť s nami zdieľali najmenej dve ďalšie ľudské vývojové línie. Naznačuje to, že bezmocnosť dojčiat má hlboké evolučné korene.
Kaifu a jeho kolegovia najprv preskúmali 508 lebiek H. sapiens a do výskumu zahrnuli aj lebky 996 veľkých cicavcov vrátane šimpanzov, goríl, bonobov a orangutanov. Vzorky boli rozmanité z hľadiska pohlavia aj veku. V prípade H. sapiens analyzovali súčasné lebky aj staršie nálezy, napríklad z 1.000 rokov starých japonských pohrebísk. Pri všetkých druhoch zaznamenali značnú variabilitu, no sploštenie bolo oveľa častejšie u H. sapiens.
Následne vedci preskúmali päť lebiek dospelých jedincov H. erectus. Tento vzdialený predok moderných ľudí a neandertálcov mal mozog veľký približne ako dve tretiny nášho. Lebky sú staré 100.000 až 300.000 rokov a našli sa v Indonézii. Na dvoch z nich objavili známky sploštenia. Ani v jednom prípade deformácia nezodpovedala zmenám, ktoré by vedci očakávali pri poškodení kostí počas pochovania a fosilizácie. Naznačuje to, že aj H. erectus mohol byť v dojčenskom veku bezmocný.
Skutočnosť, že podobné sploštenie možno pozorovať v troch rôznych vývojových líniách – u moderného človeka, H. floresiensis a H. erectus –, podľa autorov naznačuje hlboké evolučné korene tohto javu. Predchádzajúce výskumy vývoja dojčiat H. erectus vychádzali z fosílnych lebiek novorodencov, ktoré sú však vzácne a neúplné. Nová štúdia ponúka nápaditý alternatívny prístup. Skúmanie odchýlok na lebkách ešte starších hominidov by mohlo vedcom pomôcť presne určiť, kedy naši predkovia začali privádzať na svet deti s nezrelým mozgom.
Herbert Renz-Polster, pediater z Univerzitnej nemocnice v Düsseldorfe, priznáva, že ho výskyt týchto deformácií na takých starých lebkách prekvapil. Ako vysvetľuje, dnes sú bežné, pretože dojčatá spia na chrbte a veľa času trávia v autosedačkách. Pred státisícmi rokov však deti skôr nosili na rukách a často im menili polohu. Pravdepodobne tak nevznikal dlhodobý tlak, ktorý by mohol tieto asymetrie spôsobiť.
Podľa Jeremyho DeSilvu, antropológa z Dartmouth College, sa však dôkazy o bezmocnosti dávnych dojčiat hromadia už dlho a „keďže nemáme stroj času“, dôkazy získané novým prístupom sú presvedčivé. Výskum zároveň ukazuje, že dojčatá potrebujú nepretržitý dohľad už veľmi dlho. „Celý tento jav má veľmi hlboké korene v našej evolučnej minulosti,“ hovorí vedec.
