Vesmírny teleskop Jamesa Webba (JWST) americkej NASA od svojho vypustenia pred viac ako štyrmi rokmi objavil v ranom vesmíre ohromujúce množstvo jasných galaxií. Aj medzi nimi však vyniká drobná červená škvrna, ktorej objav oznámili v roku 2025. Podľa jej objaviteľov by mohlo ísť o galaxiu, ktorá žiarila necelých 100 miliónov rokov po veľkom tresku, teda oveľa skôr, než teoretici dosiaľ považovali za možné. Iná skupina vedcov teraz tvrdí, že objekt nazvaný Capotauro môže byť ešte exotickejší: mohlo by ísť o dlho hľadaný výbuch prastarej hviezdy prvej generácie.
Vedci upozorňujú aj na bežnejšie vysvetlenie: mohli naraziť na nezvyčajne chladného hnedého trpaslíka – nevydarenú hviezdu veľkosti Jupitera, ktorá pri svojom putovaní Mliečnou cestou slabo žiari v infračervenej oblasti. Obe možnosti by boli veľmi zaujímavé, hovorí Andrea Ferrara zo Scuola Normale Superiore, hlavný autor príslušnej štúdie uverejnenej v časopise Open Journal of Astrophysics.
Galaxia z takého raného obdobia vesmírnych dejín by bola prevratným objavom, keďže pravdepodobnosť, že ju JWST zachytí, je podľa Ferraru prakticky nulová. Supernova by však mohla poskytnúť dosiaľ najpresvedčivejší dôkaz o povahe prvých hviezd vo vesmíre. Aj keby išlo „iba“ o hnedého trpaslíka, bol by najchladnejším a od Zeme najvzdialenejším dosiaľ pozorovaným telesom svojho druhu. Budúce pozorovania môžu rozhodnúť, ktoré vysvetlenie je správne: pohyb by podporil možnosť hnedého trpaslíka, slabnúci jas by svedčil o supernove a stály jas o vzdialenej galaxii.
Skupinu, ktorá ako prvá označila Capotauro za kandidáta na vzdialenú galaxiu, viedol Giovanni Gandolfi z Astronomického observatória v Ríme. Pomenoval ho podľa jedného z vrchov vo svojom rodnom regióne Emilia-Romagna. Neskoršie pozorovania teleskopom JWST, ktorých cieľom bolo presne určiť červený posun, nepriniesli jednoznačný výsledok. V štúdii zverejnenej v septembri 2025 vedci uviedli, že ide buď o mimoriadne vzdialenú galaxiu, alebo o hnedého trpaslíka vzdialeného len niekoľko stoviek svetelných rokov, ktorý sa za miliardu rokov ochladil takmer na izbovú teplotu.
Ferrara si však na objekte Capotauro všimol niečo zvláštne. Medzi prvou snímkou z JWST a ďalšou, zhotovenou o viac ako dva roky neskôr, sa jas zdroja zvýšil o 20 %. Takéto správanie sa neočakávalo ani pri galaxii, ani pri hnedom trpaslíkovi. Ferrara a jeho kolegovia sa preto prikláňajú k možnosti, že ide o supernovu vyvolanú párovou nestabilitou, teda typ výbuchu, ktorý podľa súčasných predstáv nastáva iba pri veľmi hmotných hviezdach. Tie pozostávajú takmer výlučne z prvotného vodíka a hélia a neobsahujú ťažšie prvky, ktoré sa vo vesmíre nahromadili až neskôr. V jadrách takýchto hviezd sa môžu vysokoenergetické fotóny gama žiarenia spontánne premieňať na elektrónovo-pozitrónové páry. Hviezda tak prichádza o tlak žiarenia, ktorý podopiera jej vonkajšie vrstvy, a začne kolabovať. Výsledkom je obrovský termonukleárny výbuch.
Na podporu svojho vysvetlenia vedci porovnali teoretické predpovede svetelnej krivky supernovy vyvolanej párovou nestabilitou s dvoma nameranými hodnotami objektu Capotauro. Zhoda je dobrá, no na presvedčivé potvrdenie potrebujú tretie meranie v júni 2027 alebo neskôr, keď by mal jas podľa predpovedí prudko klesnúť. „Ak sa to potvrdí, zmení to náš pohľad na raný vesmír,“ hovorí Ferrara. „Chceme si však byť istí.“
Objav supernovy vyvolanej párovou nestabilitou v ranom vesmíre by nielen dokázal, že k takýmto výbuchom mohlo dochádzať. Astronómom by zároveň poskytol prvý pohľad na galaxiu, v ktorej obrovské hviezdy prvej generácie spaľujú plyn pochádzajúci priamo z veľkého tresku. Svetelná krivka, ktorá najlepšie zodpovedá pozorovaniam, podľa vedcov naznačuje hviezdu s hmotnosťou najmenej 250-násobku hmotnosti Slnka, ktorá vybuchla necelých 300 miliónov rokov po veľkom tresku.
„Bolo by skvelé, keby to bola pravda, a možno aj je,“ hovorí Stan Woosley, teoretický fyzik z Kalifornskej univerzity v Santa Cruz, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri vývoji modelov supernov vyvolaných párovou nestabilitou. Dodáva, že aj jediný takýto jasný prípad zodpovedajúci hviezde na hornom konci hmotnostného rozpätia by znamenal, že mohlo existovať oveľa viac prastarých hviezd s nižšou hmotnosťou. Ak bude hostiteľská galaxia viditeľná aj po zoslabnutí supernovy, skúmanie jej vlastností môže odhaliť veľkosť a jas prastarých hviezd. Woosley však upozorňuje, že na takú veľkú vzdialenosť bude veľmi ťažké odlíšiť takúto supernovu od iných mimoriadne jasných výbuchov.
Iní astronómovia sa prikláňajú skôr k vysvetleniu, že ide o hnedého trpaslíka, ktorý vôbec nie je tak ďaleko. V apríli 2026 Maruša Bradač z Ľubľanskej univerzity a jej kolegovia oznámili, že ďalšie dva objekty, ktoré JWST zachytil ako kandidátov na mimoriadne vzdialené galaxie, sú v skutočnosti hnedé trpaslíky. Prezradil ich pozorovaný posun polohy.
Hnedé trpaslíky sú však zaujímavé aj samy osebe, pretože vypĺňajú medzeru medzi planétami a hviezdami, hovorí Bradač. Keďže sú malé a slabo žiaria, väčšinu z nich astronómovia zachytávajú v blízkom okolí Zeme. Pozorovania teleskopom JWST môžu odhaliť množstvo vzdialenejších hnedých trpaslíkov a ukázať, v ktorých častiach Mliečnej cesty vznikajú a nachádzajú sa. Ich teplota môže zároveň prezradiť, ako starnú.
Podobne ako pri dvoch najnovších objavoch sa aj Capotauro môže ukázať ako hnedý trpaslík, no otázka ešte nie je uzavretá, hovorí Bradač. Astronómovia nemali čakať dlho: JWST mohol Capotauro opäť pozorovať už v priebehu niekoľkých mesiacov po júni 2026. Jeho poloha sa mohla posunúť, jas mohol klesnúť – alebo zostať nezmenený. Každý z týchto výsledkov môže byť rovnako vzrušujúci.
