1. apríla sa po viac ako 50 rokoch prvýkrát vydali astronauti k Mesiacu. Misia NASA Artemis II odštartovala z floridského Cape Canaveral a ak všetko prebehlo podľa plánu, jej posádka sa dostala ďalej od Zeme než ktorýkoľvek človek pred ňou. Po štarte mali astronauti približne 24 hodín obiehať okolo Zeme a vykonať potrebné kontroly. Potom mali zážihom motorov zamieriť k Mesiacu.
Cesta mala trvať tri dni, pričom mesačný povrch mal v oknách kabíny zaberať čoraz väčšiu plochu. Vďaka živému prenosu sme tento pohľad mohli sledovať aj my. Po prílete mali astronauti obletieť odvrátenú stranu Mesiaca a uvidieť oblasti, ktoré dovtedy ľudské oko nikdy priamo nepozorovalo. Potom sa mali vydať na trojdňovú cestu domov.
Artemis II je druhou zo série misií, ktorých cieľom je opäť dopraviť astronautov NASA na povrch Mesiaca, kde americkí astronauti naposledy stáli v decembri 1972. Ideálne by sa to malo podariť skôr než Číne. Hlavným cieľom tohto letu bolo otestovať, ako bezpečne dokáže kabína Orion s rozmermi obytného auta chrániť astronautov mimo magnetického poľa Zeme, v prostredí hlbokého vesmíru vystavenom žiareniu. Let bol v podstate obdobou misie Apollo 8 z roku 1968, počas ktorej traja astronauti obleteli Mesiac v rámci príprav na neskoršie pristátia.
Astronauti misie Artemis II, Reid Wiseman, Victor Glover a Christina Koch z NASA spolu s Jeremym Hansenom z Kanadskej vesmírnej agentúry, mali počas letu uskutočniť množstvo vedeckých experimentov. Okrem iného mali skúmať vplyv vesmírneho letu na ľudské zdravie a pozorovať mesačný povrch s dovtedy nevídanou podrobnosťou. Misia bola historická aj z iného hľadiska: Glover sa mal stať prvým človekom tmavej pleti, Koch prvou ženou a Hansen prvým človekom mimo USA, ktorý sa vydal za hranice obežnej dráhy Zeme.
Ako sme už spomenuli, otvorene deklarovaným cieľom programu Artemis je vyhrať vesmírne preteky s Čínou. Čína vďaka svojmu úspešnému programu robotických misií v predchádzajúcich rokoch dopravila na Mesiac sondy štyrikrát a dvakrát odtiaľ priviezla vzorky povrchu vrátane vôbec prvých vzoriek z odvrátenej strany Mesiaca. Podľa plánov chce do roku 2030 dopraviť na povrch nášho prirodzeného satelitu aj človeka.
NASA plánuje v rámci nasledujúcej misie Artemis III, naplánovanej na rok 2027, otestovať zariadenia potrebné na pristátie na Mesiaci. Ak všetko pôjde dobre, posádka Artemis IV by mohla pristáť na jeho povrchu v roku 2028. V ďalších rokoch by mali nasledovať desiatky pristátí robotických sond aj posádok s cieľom vybudovať stálu americkú mesačnú základňu. Nebude to však jednoduché, a to aj preto, že vesmírne lety, najmä k cieľom za hranicami obežnej dráhy Zeme, sú naďalej mimoriadne drahé.
NASA tiež zdôrazňuje, že program Artemis nemá iba zopakovať misie Apollo. Jedným z jeho dôležitých cieľov je posilniť vedecké zameranie. Aj preto mala misia Artemis II vlastného vedeckého koordinátora. Na tejto pozícii, ktorá v ére Apolla neexistovala, sa striedali traja pracovníci NASA. Počas letu mal s astronautmi zo Zeme spolupracovať celý tím vedcov a priebežne im radiť, najmä počas kľúčových hodín preletu popri Mesiaci.
Ďalším rozdielom oproti misiám Apollo je oveľa výraznejšie medzinárodné zameranie programu Artemis. Dohody Artemis podpísalo viac ako 60 krajín a obsahujú súbor základných princípov na podporu civilného vesmírneho výskumu. Pre samotnú misiu Artemis II dodala Európska vesmírna agentúra servisný modul Orionu, ktorý zabezpečuje zásobovanie kozmickej lode energiou a jej pohon.
Vesmírne agentúry Argentíny, Nemecka, Saudskej Arábie a Južnej Kórey prispeli k misii malými družicami, ktoré mali skúmať účinky žiarenia v hlbokom vesmíre na kozmické zariadenia aj na simulované ľudské tkanivá. Podobná skupina družíc CubeSat letela už pri misii Artemis I v roku 2022, väčšina z nich však pre rôzne poruchy nedokázala splniť svoje úlohy. Tieto aj ďalšie neúspechy ukazujú, aké náročné sú vesmírne lety, a to aj bez ľudskej posádky.
