Kozy trávia veľa času narážaním hlavou do rôznych vecí. Výsledky ich „súbojov v trkaní“ ukazujú ostatným členom stáda, kto je tu pánom. Trkanie je však aj hrou a spôsobom, ako skúmať nové predmety, preto odborníci dlho predpokladali, že kozy pred úrazmi hlavy chráni tvar lebky a silné krčné svalstvo.
Nová štúdia teraz tento predpoklad spochybňuje: odborníci identifikovali skoré známky degenerácie nervového tkaniva už u ročných kôz. Podľa výsledkov by kozy mohli byť užitočným zvieracím modelom pri skúmaní súvislostí medzi úrazmi hlavy a poškodením nervového tkaniva u ľudí.
„Myslím si, že celkové závery sú pomerne presvedčivé,“ hovorí Ramon Diaz-Arrastia, neurológ z Pensylvánskej univerzity, ktorý sa na výskume nepodieľal. Vedci pri skúmaní poranení mozgu tradične používali ako zvieracie modely potkany a myši, takže sa z tejto oblasti stala akási „hlodavčia monokultúra“, vysvetľuje odborník. Mozog hlodavcov sa však od ľudského výrazne líši, čo môže čiastočne vysvetľovať, prečo sa predklinické výsledky ťažko prenášajú do výskumu na ľuďoch.
Nicole Ackermans, neurovedkyňa z Alabamskej univerzity, prvýkrát identifikovala známky neurodegenerácie u voľne žijúcich zvierat útočiacich hlavou v roku 2022. Zistila, že mozgy uhynutých pižmoňov obsahujú abnormálnu formu proteínu tau. U ľudí sú tieto spleti proteínov tau spojené s neurodegeneratívnymi ochoreniami, ako je Alzheimerova choroba, a môžu sa objaviť aj po úrazoch hlavy. Vedkyňa preto usúdila, že by stálo za to tento jav ďalej skúmať. Pri voľne žijúcich zvieratách však nemožno sledovať, ako sa poškodenie postupom času hromadí. A práve tu prišli na rad kozy.
Výskumný tím si zaobstaral tri 6-mesačné capy menom Alvin, Simon a Theo a potom ich šesť mesiacov sledoval kamerami na farme poľnohospodárskej vysokej školy, aby zaznamenával údery do hlavy. Každý mesiac im odoberali vzorky krvi, slín a mozgovomiechového moku, v ktorých hľadali biomarkery poukazujúce na poranenia mozgu. Na začiatku a na konci štúdie tiež vyšetrili mozgy zvierat zobrazovacími metódami, aby odhalili prípadné štrukturálne poškodenie.
Počas 6 mesiacov zaznamenali u troch zvierat spolu v priemere 227 trknutí denne. Na konci štúdie vyšetrenia u vtedy iba ročných kôz neodhalili rozsiahle poškodenie mozgu a pri orientácii v bludisku sa u nich neprejavili ani poruchy pamäti. Objavili sa však známky miernych poranení mozgu: hladiny niektorých biomarkerov prekračovali bežné koncentrácie u zdravých ľudí. Platilo to najmä pre GFAP, proteín, ktorý imunitné bunky mozgu uvoľňujú v reakcii na poranenie alebo ochorenie.
Keď vedci zvieratá utratili a preskúmali ich mozgy, našli v nich aj aktívne imunitné bunky, čo je typická reakcia na poškodenie. Objavili tiež abnormálne proteíny tau, ktoré u mladších kôz prítomné neboli. Nie je jasné, či možno tieto markery priamo porovnávať medzi jednotlivými druhmi, podľa Ackermans však zrejme dochádza k určitému poraneniu.
Mierne následky u takýchto mladých zvierat sú podľa Ackermans logické. Očakáva, že poškodenie sa u nich postupom času hromadí, podobne ako u športovcov vystavených pravidelným úderom do hlavy. Aj u nich poškodenie s pribúdajúcimi rokmi kariéry narastá a vplyv na kognitívne schopnosti sa prejaví až v neskoršom veku.
Podľa Diaza-Arrastiu bude kľúčové pochopiť, ako poškodenie mozgu dlhodobo ovplyvňuje správanie kôz. Holly Vickery, ktorá na Univerzite Harper Adams skúma správanie a životné podmienky zvierat, nepozná prípady príznakov podobných demencii u dojných a chovných kôz, ktoré sa môžu dožiť aj veku o niečo viac než desať rokov. Tieto zvieratá však možno neutrpia toľko úrazov hlavy ako jedince v štúdii alebo vo voľnej prírode.
Ackermans považuje za možný ďalší krok určenie hranice, pri ktorej poranenia mozgu u kôz prerastú do plne rozvinutého neurodegeneratívneho ochorenia. „Je tou hranicou stotisíc trknutí? Alebo viac?“ pýta sa. Je tiež možné, že na vznik poškodenia musia kozy trkať veľmi silno a tie, ktoré do úderov nevkladajú toľko sily, vážnejšie poškodenie neutrpia, dodáva vedkyňa.
Tieto štúdie by mohli pomôcť odhaliť, ako poranenie mozgu u ľudí prerastá do ochorenia. Na rozdiel od hlodavcov kozy prirodzene produkujú proteíny ako tau a beta-amyloid, ktorý takisto zohráva kľúčovú úlohu v ľudských neurodegeneratívnych procesoch. Aj stavba ich mozgu sa viac podobá ľudskej. To je podľa Diaza-Arrastiu dôležité, pretože údery pôsobia na väčšie mozgy so zložitejšou stavbou inak než na menšie a menej zvrásnené mozgy hlodavcov. A keďže si kozy spôsobujú poškodenie samy, vedci im ani nemusia ubližovať.
