Zdá sa, že depresia znižuje schopnosť mozgu tvoriť nové nervové bunky v porovnaní s ľuďmi, ktorí týmto ochorením netrpia. K tomuto záveru dospel výskum, ktorý priniesol doteraz najkomplexnejšiu mapu bunkových typov v hipokampe dospelého človeka. Táto oblasť mozgu sa podieľa na učení, pamäti a emóciách.
Niektorí vedci už viac ako 20 rokov predpokladajú, že neurogenéza, teda proces vzniku nových nervových buniek, môže byť v mozgu ľudí s depresiou narušená. „Je vzrušujúce, že tento výskum ako prvý na úrovni jednotlivých buniek presne ukazuje, v ktorej fáze procesu nastáva problém a aké molekulárne mechanizmy sa na ňom podieľajú,“ hovorí Amelia Eisch, neurologička z Pensylvánskej univerzity, ktorá sa na výskume nezúčastnila.
Štúdia s výsledkami výskumu, ktorá vyšla v týždni od 17. do 23. augusta 2026 v časopise Nature Medicine, nedokazuje, že narušená neurogenéza zohráva úlohu pri vzniku depresie. Vedci zároveň zdôrazňujú, že depresia zasahuje viaceré oblasti mozgu, nielen hipokampus. Zistenia však môžu poukázať na nové ciele liečby. „Našli sme viacero dráh, ktoré sa podieľajú na vzniku ochorenia a na ktoré by sa potenciálne dalo pôsobiť liekmi,“ hovorí Maura Boldrini Dupont, neurologička z Kolumbijskej univerzity a jedna z autoriek štúdie.
Výskum prináša aj ďalšie dôkazy podporujúce predpoklad, že ľudský mozog nepretržite vytvára nové nervové bunky aj v dospelosti. Existencia neurogenézy v dospelosti je už dlho predmetom diskusií, pretože niektorým štúdiám sa ju nepodarilo preukázať. Nová štúdia ide ešte o krok ďalej a naznačuje, že tieto novovzniknuté nervové bunky nielen existujú, ale majú aj konkrétnu funkciu, hovorí Gerd Kempermann, neurológ z Nemeckého centra pre neurodegeneratívne ochorenia v Drážďanoch.
Autori odobrali mozgové tkanivo 30 ľuďom krátko po ich smrti. Z darcov malo 11 veľkú depresívnu poruchu (MDD), známu aj ako klinická depresia. Zvyšných 19 nemalo žiadne problémy s duševným zdravím a tvorilo kontrolnú skupinu. Vedci sekvenovali RNA nachádzajúcu sa v jadrách takmer 500-tisíc buniek z hipokampu týchto ľudí. Jednobunkové sekvenovanie RNA poskytlo obraz o aktuálnej aktivite génov v jednotlivých bunkách. Odborníci vedia, ktoré gény súvisia s rôznymi štádiami vývoja nervových buniek, takže génová aktivita slúži ako molekulárny ukazovateľ zrelosti buniek.
Vedci následne pomocou týchto informácií zrekonštruovali pravdepodobný priebeh neurogenézy. Tento proces sa začína neurálnymi kmeňovými bunkami, teda bunkami, z ktorých môžu vzniknúť nervové bunky. Z nich sa stávajú intermediárne neurálne progenitorové bunky, ktoré sa ďalej vyvíjajú na prekurzory nervových buniek, takzvané neuroblasty, a napokon na nezrelé nervové bunky.
V porovnaní s kontrolnou skupinou bol v mozgu ľudí s MDD vyšší podiel neurálnych kmeňových buniek a nižší podiel neuroblastov. To naznačuje, že prechod z jedného štádia do druhého bol narušený. „Zdalo sa, že sa proces zasekol,“ hovorí Dupont. Štúdia však u ľudí s MDD nezistila nižší podiel nezrelých nervových buniek oproti kontrolnej skupine, hoci pri zastavení neurogenézy by sa to dalo očakávať, upozorňuje Evgenia Salta, neurologička z Holandského inštitútu pre neurovedy. „O to zaujímavejšie by preto mohlo byť bližšie preskúmať, ako a kedy sa neurogenéza narúša s postupujúcim ochorením,“ hovorí odborníčka.
Pokusy na zvieratách už poukázali na možnú súvislosť medzi neurogenézou a správaním pripomínajúcim depresiu. Podľa Dupont môže napríklad potlačenie neurogenézy u myší zhoršiť reakciu na stres a ovplyvniť učenie aj fungovanie pamäti. Odborníčka dodáva, že u ľudí zohráva pamäť úlohu pri depresii. U ľudí s depresiou sa mení schopnosť rozlišovať vzorce, teda odlišovať od seba rôzne podnety a spomienky. Majú preto sklon sústreďovať sa na negatívne spomienky, hovorí vedkyňa.
Údaje zo štúdie nedávajú odpoveď na otázku, či je narušená neurogenéza u ľudí príčinou depresie, či je to naopak, alebo či majú oba javy spoločnú príčinu. „Táto otázka zostáva otvorená,“ hovorí Kempermann.
Okrem zistení týkajúcich sa depresie ocenili odborníci v tejto oblasti aj obrovský rozsah a hĺbku získaných údajov. Vedci pri charakterizácii buniek ľudského hipokampu využili popri jednobunkovom sekvenovaní aj množstvo ďalších techník. Patrila medzi ne priestorová transkriptomika, ktorá mapuje, kde sú v mozgovom tkanive aktívne jednotlivé gény, aj proteomika, ktorá meria bielkoviny prítomné v tkanive.
