Ako to pri cenách Ig Nobel často býva, Ilona Croy si spočiatku myslela, že oznámenie o získaní ceny je len žart. Neurovedkyni z Univerzity Friedricha Schillera v Jene oznámili, že získala cenu za výskum čuchu. Vo svojej práci skúmala, prečo rodičia považujú pach svojich dospievajúcich detí za oveľa nepríjemnejší než vôňu svojich bábätiek. Napokon sa rozhodla cenu prijať a prevzala si bankovku v hodnote 10 biliónov zimbabwianskych dolárov, ktorá je prakticky úplne bezcenná, aj ručne vyrobenú trofej s hubovým motívom. To všetko patrí k bežným súčastiam najbláznivejšieho udeľovania vedeckých cien – až na to, že v roku 2026 sa podujatie konalo mimo Spojených štátov.
Prvýkrát v 36-ročnej histórii cien Ig Nobel si totiž laureáti prevzali svoje ocenenia v Zürichu, a nie v okolí Bostonu. Croy patrí k oceneným, ktorí nové miesto konania vítajú. Ako hovorí, rozhodnúť sa pre cestu z Nemecka do Švajčiarska bolo jednoduché. Keby sa však slávnosť konala ako zvyčajne v Spojených štátoch, účasť by si poriadne rozmyslela, a to pre politickú situáciu aj vzdialenosť. „Mám dojem, že tamojšie prostredie už nie je veľmi prívetivé,“ dodáva Croy.
Rozhodnutiu predchádzala nepríjemná skúsenosť z podujatia v roku 2025, ktoré výrazne poznačila neúčasť takmer polovice z desiatich víťazných tímov. Dôvodom boli okrem iného vízové obmedzenia a politika amerického prezidenta Donalda Trumpa v oblasti výskumu a ochrany hraníc. Organizátori cien Ig Nobel, ktorých mottom je „najprv ľudí rozosmiať a potom ich prinútiť premýšľať“, preto v marci 2026 prijali neľahké rozhodnutie presunúť podujatie na neurčito inam. „Aby sme mohli slávnosť usporiadať a zároveň zachovať to, čo vždy predstavovala, museli sme sa presťahovať na prívetivejšie miesto,“ hovorí Marc Abrahams, zakladateľ a moderátor cien a redaktor vedeckého humoristického časopisu Annals of Improbable Research.
Zürich sa našťastie organizácie ochotne ujal, hoci podľa Abrahamsa sa o túto poctu uchádzali aj Paríž, Berlín, Amsterdam a Atény. Zürišská univerzita (UZH) a ďalšie inštitúcie vrátane ETH však ponúkli aj inštitucionálnu podporu, čo predchádzajúci americkí hostitelia, napríklad Harvard a MIT, nikdy neurobili. Organizátori už oznámili, že odovzdávanie cien v roku 2027 sa uskutoční v Antverpách. Súčasný plán počíta s návratom do Zürichu každé dva roky, pričom v medziobdobí sa budú v organizovaní striedať ďalšie európske krajiny.
Matilda Brindle, evolučná biologička z Oxfordskej univerzity, získala cenu za biomechaniku za vypracovanie presnej definície bozkov pozorovaných u vtákov, mravcov a ľadových medveďov. Podľa nej je presun do zahraničia výborným spôsobom, ako môžu organizátori vyjadriť medzinárodný charakter vedy. Pre európskych a ázijských laureátov je navyše nové miesto dostupnejšie a platí tu oveľa menej vízových obmedzení. „Myslím si, že v súčasnosti je pravdepodobne jednoduchšie prísť do Európy než do Spojených štátov,“ hovorí výskumníčka.
Potvrdzuje to aj skúsenosť Tadda Truscotta, odborníka na dynamiku tekutín z Univerzity vedy a techniky kráľa Abdalláha v Saudskej Arábii, ktorý získal cenu za fyziku za návrh pisoára, z ktorého moč nestrieka von. Ako uvádza, z jeho 20-členného medzinárodného výskumného tímu, v ktorom pôsobia aj vedci z Uzbekistanu, Indie a Nigérie, by v súčasnosti mohli do Spojených štátov vycestovať len dvaja. Ostatným v tom bránia zákazy vstupu a problémy s vízami. Jedného z jeho študentov navyše nedávno napriek platným vízam zadržali na hranici na desať hodín bez jedla a vody. „Spojené štáty, žiaľ, v súčasnosti nepôsobia ako krajina otvorená svetu,“ hovorí Truscott, ktorý tam pritom trávi časť roka. Z ostatných deviatich víťazných tímov pôsobia výskumníci v Spojených štátoch aj v piatich ďalších.
Jeden z Truscottových kolegov, Kaveeshan Thurairajah, doktorand mechaniky tekutín na Univerzite vo Waterloo, dodáva, že sloboda a financovanie univerzít sú v Spojených štátoch vážne ohrozené: „Čeliť útoku na autonómiu nie je nič príjemné.“
Pre víťaza v kategórii biológia, Joãa Miguela Alvesa Nunesa, doktoranda zoológie na Univerzite v São Paule, je účasť na slávnosti vyjadrením profesijného postoja aj osobným míľnikom. „Ako brazílsky vedec som hrdý na to, že sa môžem zúčastniť na prvom odovzdávaní cien mimo Spojených štátov,“ hovorí Nunes. Cenu získal za výskum, pri ktorom stúpal na jedovaté hady, aby zistil, kedy uhryznú. (Štúdiu však neskôr stiahli pre výhrady voči použitej metóde stúpania na hady.)
„Keď víza alebo politické problémy bránia vedcom stretávať sa, veda prichádza o dôležité hlasy. Presun cien Ig Nobel do zahraničia nám pripomína, že veda patrí celému svetu, nie jednej krajine.“
Takto vysvetľuje svoj postoj. Cena mu zároveň umožnila prvýkrát vycestovať do zahraničia a prvýkrát letieť lietadlom.
Hoci zmena miesta konania vyvolala zmiešané pocity, podľa Abrahamsa zároveň slávnosti vdýchla nový život. Vstupenky do sály s kapacitou 1.500 miest sa vypredali za niekoľko dní, dobrovoľníkov bolo viac než dosť a starnúci organizačný tím získal nových nadšených členov. Organizátori si užili aj vymýšľanie nových prvkov inšpirovaných švajčiarskym dejiskom. Nechýbalo napríklad jódlovanie či univerzitní rektori v banánových kostýmoch, ktorí upozorňovali rečníkov s príliš dlhými prejavmi. „Takmer sme mali pocit, že sme opäť na úplnom začiatku,“ hovorí Abrahams.
Celý ceremoniál si môžete pozrieť nižšie, najprv však stručný prehľad víťazov:
Cenu za biomechaniku získali Matilda Brindle, Catherine Talbot a Stuart West (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty), pretože sformulovali doteraz najpresnejšiu definíciu bozku u mravcov, vtákov, ľadových medveďov a ľudí. Podľa nej sú bozky „neagonistické interakcie zahŕňajúce cielený kontakt úst s ústami medzi jedincami rovnakého druhu, sprevádzaný určitým pohybom úst alebo ústnych orgánov, bez odovzdávania potravy“.
Cenu za verejnú správu získali Paul Piff, Daniel Stancato, Stéphane Côté, Rodolfo Mendoza-Denton a Dacher Keltner (Spojené štáty, Mexiko, Kanada), pretože zhromaždili dôkazy o tom, že ľudia z vyšších spoločenských vrstiev častejšie kradnú sladkosti zo zásob svojich detí a dopúšťajú sa aj iných foriem neetického správania.
Cenu za chémiu získali Sanchari Banerjee, Nathan Coussens, François-Xavier Gallat, Nitish Sathyanarayanan, Jandhyam Srikanth, Koichiro Yagi, James Gray, Stephen Tobe, Barbara Stay, Leonard Chavas a Subramanian Ramaswamy (India, Francúzsko, Japonsko, Spojené štáty), pretože zistili, že mliečne bielkoviny živorodých švábov obsahujú trikrát toľko energie ako mliečne bielkoviny kráv.
Cenu za medicínu získal zosnulý Tokuji Unno (Japonsko) za svoju štúdiu s názvom „Ako si vyfúkať nos – aerodynamický výskum fúkania nosa“.
Cenu za biológiu získali João Miguel Alves-Nunes, Adriano Fellone, Selma Maria Almeida-Santos, Carlos Roberto de Medeiros, Ivan Sazima a Otavio Augusto Vuolo Marques (Brazília, Austrália). Jemne pritláčali na jednotlivé časti tela rôznych jedovatých hadov pri rozličných teplotách a v rôznych častiach dňa, aby sa pokúsili zistiť, čo hady podnecuje a čo ich nepodnecuje k uhryznutiu človeka.
Cenu za fyziku získali Randy Hurd, Zhao Pan, Tadd Truscott a Kaveeshan Thurairajah (Kanada, Spojené štáty, Čína, Saudská Arábia), ktorí sa pomocou teórie a experimentov snažili vyvinúť pisoár, z ktorého moč nestrieka von.
Cenu za technológie získali Justin Puma, Zhen Yang, Evan Johnston, Zixin Zhang, Xiaoyi Lan, Lingzhi Zhang, Hongyu Hou, Zixin He, Ali Afify, Megan Creighton, Jianyu Li a Changhong Cao (Čína, Kanada, Spojené štáty, Egypt) za priekopnícku prácu na využití ústnych orgánov komárov ako dýz v 3D tlačiarňach s vysokým rozlíšením. Tento postup nazvali „Necroprinting“.
Cenu za výskum čuchu získali Ilona Croy, Tomasz Frackowiak, Thomas Hummel a Agnieszka Sorokowska (Poľsko, Nemecko, Švédsko), pretože zhromaždili dôkazy o tom, že podľa rodičov bábätká nádherne voňajú, zatiaľ čo tínedžeri nie.
Cenu za pôdoznalectvo získali Franz Bender, Marcel van der Heijden, Atlant Bieri a Pia Viviani (Švajčiarsko, Holandsko, Nemecko), ktorí v rámci svojho výskumu zakopali vo viac než 25 krajinách 1.000 rovnakých kusov spodnej bielizne a po dvoch mesiacoch ich vykopali.
Napokon si cenu za mier odniesli Jaimie Arona Krems, Rebecka Hahnel-Peeters, Laureon Merrie, Keelah Williams a Daniel Sznycer (Spojené štáty, Argentína, Austrália), pretože zdokumentovali, že si najviac ceníme priateľov, ktorí sa správajú zle k ľuďom, ktorých nemáme radi.
