Vlk dravý bol kedysi rozšírený na celej severnej pologuli. Od arktickej tundry cez lesy mierneho pásma a otvorené priestranstvá až po púšte patril k najúspešnejším predátorom na planéte. Za posledných niekoľko storočí ho však ľudia na veľkej časti pôvodného areálu veľmi účinne vyhubili. Ako sa ukázalo, ovplyvnilo to aj jeho evolúciu.
V novej štúdii odborníci skúmali lebky vlkov zozbierané v rôznych častiach Európy, Ázie a Severnej Ameriky. Snažili sa zistiť, ako prostredie, v ktorom zvieratá žili, ovplyvnilo tvar ich lebiek. Vedci dospeli k záveru, že ho určujú predovšetkým tri faktory.
Prvým z nich je geografická poloha: vlky žijúce vo vyšších zemepisných šírkach, teda v severných častiach Severnej Ameriky a Európy, bývajú väčšie než ich príbuzné z južných oblastí. To zodpovedá Bergmannovmu pravidlu, podľa ktorého sú zvieratá žijúce v chladnejších oblastiach vyšších zemepisných šírok spravidla väčšie než tie, ktoré obývajú teplejšie oblasti nižších zemepisných šírok.
Ďalším faktorom je veľkosť koristi. Vlky, ktoré lovia väčšie bylinožravce, napríklad losy či bizóny, majú väčšie lebky. Tento vplyv je taký výrazný, že hoci vlky v Yellowstone žijú podstatne južnejšie, veľkosťou lebky sa vyrovnajú vlkom z vyšších zemepisných šírok. Ich potravu totiž tvoria prevažne veľké losy.
Najvýraznejší vplyv na veľkosť lebky má napokon príslušnosť ku konkrétnej populácii. Jej osobitosti formuje množstvo faktorov, no rozhodujúcu úlohu zohrávajú ľudské zásahy a genetika. Prenasledovaním a lovom vlkov po celom svete ľudia znižovali ich početnosť a rozdeľovali populácie na menšie, oddelené skupiny. Vyvolali tým takzvaný efekt zakladateľa, ktorý nastáva, keď nová populácia zvierat vznikne z malého počtu jedincov, čo vedie k poklesu genetickej rozmanitosti.
„Ľudia v mnohých prípadoch posilnili procesy, vďaka ktorým sa populácie prirodzene odlišujú,“ hovorí Dominika Bujnáková, doktorandka na Univerzite v Oulu a hlavná autorka štúdie, ktorá priniesla tieto zistenia. „Znižovaním početnosti populácií a fragmentáciou biotopov sme obmedzili tok génov a urýchlili vzájomné odlišovanie niektorých populácií, a to nielen z genetického hľadiska, ale aj z hľadiska ich vonkajšieho vzhľadu.“
Jasným príkladom sú vlky, ktoré dnes žijú v Nórsku a vo Švédsku. Do 60. rokov 20. storočia boli tieto šelmy v regióne takmer úplne vyhubené, neskôr sa tam však z východu vrátila malá populácia. Vznikla tak veľmi osobitá populácia vlkov, ktoré majú širšiu čelovú kosť, vyššie lícne kosti a výraznejšie nadol sklonenú nosovú časť lebky než vlky žijúce v tejto oblasti pred vyhubením.
„Tieto morfologické zmeny odrážajú genetické zmeny, ku ktorým došlo, keď lov priviedol populácie vlkov na pokraj vyhynutia a neskôr sa v oblasti opäť usadili vďaka malému počtu prisťahovaných jedincov,“ hovorí Bujnáková. Vedci tiež zistili, že okrem škandinávskych vlkov sú veľmi osobité aj vlky žijúce v Arktíde, na aljašskom pobreží a v Taliansku. Aj v týchto prípadoch predpokladajú, že ide o dôsledok izolácie populácií, v dôsledku ktorej sa vlky odchýlili od bežnejšej podoby.
Výskum ukazuje, ako môžu priame aj nepriame zásahy človeka zanechať trvalé stopy v genetike a vzhľade zvierat, a zároveň môže pomôcť pri ochrane prírody. Vzhľadom na prebiehajúce projekty zamerané na opätovné vysádzanie vlkov do častí ich pôvodného areálu a ich návrat do voľnej prírody môže byť pochopenie rozdielov medzi populáciami rozhodujúce pre úspech týchto iniciatív.
