Príbehy, ktoré presahujú hranice zdravého rozumu a bežnej skúsenosti, majú zvláštnu príťažlivosť. Špiritistické stolíky, odkazy od vyvolaných zosnulých príbuzných, nevysvetliteľné zhody okolností či nitky budúcnosti, ktoré azda predsa len možno rozpliesť.
Človek v nich má sklon hľadať nielen rozprávku, ale aj akúsi skrytú pravdu. Richard Wiseman, pôvodne kúzelník a iluzionista, ktorý sa stal psychológom, však k tomuto svetu pristupuje z inej strany. Nechce nás pripraviť o javy, ktoré sú podľa súčasného poznania nevyspytateľné a nevysvetliteľné, chce im porozumieť. V knihe Paranormality: Why We See What Isn't There zrozumiteľne ukazuje, že za paranormálnymi zážitkami často stoja osobitosti ľudského myslenia a vnímania. Pomocou jednoduchých príkladov a pokusov privádza čitateľa k poznaniu, že aj to, čo považujeme za výnimočné či nadprirodzené, má často celkom všedné vysvetlenie.
Wiseman sa v samostatných kapitolách venuje okrem iného psychológii pozorovania duchov, mýtom o čítaní myšlienok a predpovedaní budúcnosti aj fungovaniu šťastia a smoly. Vysvetľuje, ako nás dokáže oklamať pamäť, akú úlohu zohrávajú naše očakávania a ako si nevedomky formujeme vlastné zážitky.
Fascinácia nevysvetliteľným sa opakovane vracia nielen v knihách, ale aj vo videohrách. Na tejto odvekej zvedavosti stavia aj The Occultist. Temné záhady, znepokojivá minulosť a postupné pátranie po odpovediach nás sprevádzajú príbehom, v ktorom je prítomnosť nadprirodzena takmer hmatateľná.
Vyšetrovateľ okultných javov Alan Rebel chce prísť na koreň záhadným udalostiam na ostrove Godstone. Má na to aj osobný dôvod: jeho otec toto miesto posadnuto hľadal a podľa všetkého sa mu jeho objavenie stalo osudným. Namiesto akčnej hry však dostávame hororové vyšetrovanie s nadprirodzenými javmi a jednoduchými hádankami. A náš hlavný hrdina tiež nie je Alan Wake.
Godstone je izolovaný ostrov zahalený hmlou a presiaknutý tiesnivou atmosférou. Kulisu príbehu tvoria vraky áut z 50. rokov, chátrajúce budovy, opustené ulice a stopy po niekdajšej náboženskej či okultnej komunite. Atmosféra ostrova stavia na klasických hororových motívoch. Prechádzame priestormi a budovami odrezanými od okolitého sveta, kde sú hriechy a tajomstvá minulosti stále prítomné, často doslova. Výrazne tu cítiť inšpiráciu Lovecraftom, či už Innsmouthom, alebo Dunwichom. Neprejavuje sa len prímorským prostredím, ale aj veľmi podobnými motívmi izolácie, viery a strachu z neznámeho.
Grafika The Occultist je prekvapivo slabá. Nielenže pri hraní pôsobí ako titul spred 5 až 10 rokov, ktorý sa pritom vôbec nesnaží o retro atmosféru, ale takmer všetko navyše prekrýva hnedožltý nádych. Osvetlenie kvôli nemu vyzerá neprirodzene, a to v zlom zmysle slova. Výsledkom nie je desivý, hmlistý a tajomný hororový svet, ale jeho čudná, rušivá verzia. Hra navyše pracuje s mimoriadne jednoduchými mechanikami. Na jednej strane by sme jej za to mohli poďakovať, pretože nám zbytočne nekomplikuje život, na druhej však balansuje na hranici prílišnej jednoduchosti a vodenia za ručičku.
Keď máme okrem základných pohybových klávesov k dispozícii jediné univerzálne náradie v podobe záhadného okultného kyvadla, nebude ťažké uhádnuť, čo robiť, keď začne svietiť. Je pravda, že postupne ponúkne štyri spôsoby použitia, ale aj tie nás skôr vodia za ručičku. Pátranie, odhaľovanie a riešenie záhad tak nepripomína skutočnú detektívnu prácu. Je to skôr obyčajné „choď tam, stlač tlačidlo, prečítaj si text a pokračuj“, čo by v simulátore chôdze ešte bolo v poriadku.
Keď však v kukuričnom poli predstavuje neprekonateľnú stenu aj plot siahajúci po kolená, začína byť zrejmé, že vývojári uvažovali skôr v koridoroch než v hernom priestore. Aj z tohto som mal zmiešané pocity. Na jednej strane je dobré, že nebudeme zbytočne blúdiť kade-tade, na druhej trochu sklame, ako silene takéto neviditeľné steny pôsobia. A tu sa vynára celkom oprávnená otázka: prečo tejto hre vôbec venovať minúty, či dokonca hodiny? Našiel som dve odpovede.
Prvou je príbeh a jeho zasadenie. Rozprávanie plné duchov a okultizmu, ktoré bez okolkov kopíruje pasáže z Herbert West–Reanimator a pridáva ďalšie motívy fanatizmu a náboženských siekt, nie je zlé. Strašidelné domy, nemocnica aj ostatné lokality sú celkom dobre spracované. Hra má atmosféru a raz či dvakrát z nej aj zamrazí, hoci cenu za originalitu určite nezíska. Druhou odpoveďou je Doug Cockle, ktorý prepožičal hlas hlavnému hrdinovi. Väčšine hráčov rýchlo dôjde, že počujú Geralta z Rivie. Hre koketujúcej s nadprirodzenom to pridáva veľa, aj keď tu nebude strieborný meč ani Igni.
Veľkou prednosťou hry je, že „Geralt“ neustále niečo komentuje, vysvetľuje, glosuje, premýšľa nahlas a hmká, čím pripomína atmosféru hier zo série The Witcher. Treba však priznať, že hráč musí byť naozaj veľkým fanúšikom okultných hier aj Geralta, aby tieto dva argumenty prevážili v prospech hry. Je škoda, že stavia na množstve klišé a že herné mechaniky tak výrazne zjednodušuje. Ako dobrodružstvo, zaujímavosť a kuriozita s Geraltovým hlasom obstojí, no v The Occultist sa toho malo skrývať oveľa viac.
