Nezávislá vývojárska scéna v posledných rokoch obohatila herný trh o viacero diel, ktoré posúvajú zaužívané hranice tak odvážne ako dosiaľ nikto, a napriek tomu je výsledok geniálny. K týmto výnimočným kúskom patrí aj Disco Elysium, ktoré ponúka na prvý pohľad ťažko zaraditeľný zážitok. Spája mnohovrstevný a komplexný svet klasických RPG, atmosféru príbehových adventúr podopretú úžasným textovým rozprávaním aj experimentálneho ducha moderných nezávislých hier. Ako by však hráčska komunita prijala „pokračovanie“, ktoré by sa vydalo práve touto cestou a vrhlo nás do stredovekého arcanepunkového fantasy sveta? Alebo presnejšie, nechalo nás v ňom zapadnúť až po krk.
To, že náš hlavný hrdina zomrel, je len drobnosť. Ani nestojí za veľa rečí, že hráme za kňaza vo svete, kde sú bohovia… ako to povedať pekne… skrátka mŕtvi. Alebo sa to aspoň všeobecne tvrdí. Čo si však počať vo svete, kde záleží iba na jedinej veci, a to na voľbách, ktoré sa konajú o 5 dní? Na ničom inom skutočne nezáleží, hoci je tu aj bombový útok, ktorý by mal niekto vyšetriť. A tiež množstvo čudných, zaujímavých a bizarných bytostí v poriadne veľkom meste, takže je čo objavovať. Podstatné sú však voľby. A frakcie, teda vlastne moc.
Dobrým znamením je už to, že tvorba postavy ponúka množstvo čítania. Texty pritom oscilujú medzi hlbokými úvahami a pasážami, pri ktorých sa nedá nesmiať. Z oboch polôh sa niečo ujde všade, či už ide o opisy podtried – pretože kňazmi zostaneme, nech sa deje čokoľvek –, základných vlastností alebo minulosti postavy. A už v úvode sa, samozrejme, začína hádzať kockami. Nič lepšie sa nám ani nemôže stať, pretože každá naša vlastnosť bude mať do všetkého čo povedať. Do všetkého, všade a vždy.
Dobrá správa je to preto, že celé to pôsobí, akoby sme mali 6 rôznych, fantasticky napísaných rozprávačov, ktorí sa len zhodou okolností volajú Strength, Dexterity, Constitution, Wisdom, Intelligence a Charisma. My sami sme zároveň dobrodruhmi, vyšetrovateľmi, šedými eminenciami mesta, kňazmi a možno aj občanmi s politickými ambíciami. O hlasoch, ktoré nám víria v hlave, však radšej nikomu nehovorme.
Z hľadiska herných mechaník je hra zámerne minimalistická. Súbojový systém, ak ho tak vôbec môžeme nazvať, tvorí skôr sled taktických rozhodnutí, riešení prostredníctvom dialógov a hodov kockami pripomínajúcich hazard. Aj vývoj postavy sa trochu odchyľuje od tradičných schém: schopnosti nášho hrdinu formujú okrem skúsenostných bodov aj získané vedomosti, odhalené tajomstvá a prijaté rozhodnutia. Tento prístup kladie mimoriadny dôraz na príbehovú stránku hry a podnecuje nás spoznať čo najväčšiu časť jej sveta. Zdá sa totiž, že skutočným pokladom je samotná cesta, počas ktorej sme sa veľa rozprávali a do všetkého strkali nos.
Najlepšie na tom je, že nikto nepovedal, že musíme vyhrať. Dokonca ani to, že si musíme počínať dobre. Jednoducho ideme ďalej, rozhodujeme sa a nesieme si so sebou následky. Niekedy sa snažíme, inokedy nie, a aj tak z toho niečo vzíde. Podstatné je, že zo všetkého vznikne príbeh, ďalej sa dostaneme takmer za každých okolností a náš (digitálny) život pokračuje.
Christoffer Bodegård, ktorého tvorbu možno poznáte vďaka hre Raft, naplnil každý okamih Esoteric Ebb neuveriteľným množstvom mimoriadne kvalitného textu a prepracovaných súvislostí. Nenájde sa tu žiadna bezvýznamná hlúposť či maličkosť, ktorá by si nevyslúžila zaujímavú vetu, ani bežný predmet, ktorého opis by človeka neprinútil zamyslieť sa alebo sa pousmiať.
Takto písať o vedre je doslova umenie. Pre fanúšikov Disco Elysium, ktoré sme spomínali už v úvode, je Esoteric Ebb povinnou jazdou. A tvrdenie, že nebudú sklamaní, nie je marketingový trik. Teda budú, ak im padne zlé číslo, ale za to hra nemôže. Opis neúspechu a jeho následkov navyše bohato vynahradí každú prípadnú bolesť.
