Pri mene Don’t Nod si väčšina hráčov predstaví dramatické hry plné emocionálnych zvratov, v ktorých majú zásadnú úlohu rozhodnutia. Patrí k nim napríklad séria Life is Strange (a s ňou súvisiace hry) či Vampyr a Banishers. Francúzske štúdio sa však v posledných rokoch viditeľne snaží vykročiť zo zabehnutého žánru a tentoraz chce rozprávanie posunúť doslova do medziplanetárnych rozmerov. Aphelion je jeho zďaleka najambicióznejším projektom a už samotné zasadenie naháňa zimomriavky.
Píšu sa posledné roky šiesteho desaťročia 21. storočia a Zem balansuje na pokraji ekologického kolapsu. Hladina morí neustále stúpa a ničivé tajfúny nútia preživších znovu a znovu sa sťahovať v rámci zostávajúcej dostupnej pevniny. Posledným lúčom nádeje pre ľudstvo je Persephone, novoobjavené, mrazivé a pusté teleso obiehajúce na samom okraji Slnečnej sústavy. Dvojčlenná prieskumná vesmírna misia drží v rukách osud ľudstva, no možno nedokáže pred nebezpečenstvami číhajúcimi na planéte zachrániť ani vlastné životy.
Hlavnými postavami sú dvaja astronauti výskumnej misie Hope-01, Ariane Montclair a Thomas Cross. Vývojári venovali mimoriadnu pozornosť vedeckému pozadiu hry, výstroju aj vesmírnemu výskumu. Projekt totiž vznikol s odbornou podporou Európskej vesmírnej agentúry (ESA), čo vidieť na detailnom spracovaní skafandrov aj vybavenia astronautov. Dokonca aj názov hry je astronomickým pojmom: afélium (aphelion), čiže odslnie, označuje bod heliocentrickej dráhy, v ktorom je obiehajúce teleso najďalej od Slnka.
Problémy a dobrodružstvo, v ktorom ide o život, sa začínajú vo chvíli, keď sa výskumná a prieskumná loď odchýli od svojej dráhy a núdzovo pristane na povrchu planéty. Po náraze sa Ariane a Thomas ocitnú každý inde. V opustenej zamrznutej krajine musia bojovať nielen so smrtiacim chladom a nedostatkom kyslíka, ale aj so záhadnou, zdanlivo nadprirodzenou entitou, ktorú hra nazýva Nemesis.
O Unreal Engine 5 si môžeme myslieť čokoľvek, no na obrazovke dokáže vykúzliť svet, ktorý je na to, že pozostáva „iba“ z ľadu a snehu, neuveriteľne krásny a rozmanitý. A to nielen spôsobmi, akými sa nás snaží zabiť. Cudzo pôsobiace, nezvyčajné štruktúry presvitajúce cez závoj snehových búrok, svetlá trblietajúce sa pod ľadovým pancierom, nekonečné krátery a tiesnivá samota vytvárajú nesmierne silnú atmosféru, ktorá výborne ladí s bojom o prežitie. Pri sledovaní dvojice hrdinov zápasiacich o život človek takmer cíti chlad prenikajúci až do kostí aj úplnú opustenosť. To všetko takmer dokonale dopĺňa hudba skladateľa Amine Bouhafa. Jej tlmené, melancholické tóny so syntetizátormi a sláčikmi sa s dejom a postavami prelínajú ešte tesnejšie, než býva zvykom.
Aphelion sa od istého bodu pre rozdielny stav oboch hlavných postáv rozdelí na dve línie. S každou postavou musíme postupovať a prežívať trochu inak. V línii zraneného Thomasa by odhaľovanie sci-fi pozadia príbehu mohlo byť zaujímavé, jednotlivé úseky však, žiaľ, pôsobia nesmierne monotónne. Slimačí pohyb a zbytočne komplikované hospodárenie s kyslíkom nevytvárajú napätie, iba neustále narúšajú tempo hry. Úseky s Ariane prinášajú svižnejší prieskum a dynamickejší postup, no fungujú takmer ako plošinovka. To tu pôsobí dosť rušivo, najmä v takomto množstve. Nepomáha ani občas nepredvídateľné načasovanie skokov a neraz sa stane, že nás do hlbiny pošle drobná prekážka v teréne.
Podobne frustrujúco, žiaľ, dopadli aj pasáže s ukrývaním pred Nemesis, ktoré sa chcú podobať na Alien:Isolation. Nepriateľ si nás buď celkom hlúpo vôbec nevšimne, alebo sa zrazu stane vševediacim a uloví nás aj na zdanlivo najbezpečnejšom mieste. Zriedkavé kontrolné body všetky tieto problémy ešte znásobujú a opakovanie tých istých úsekov dokáže človeka rýchlo obrať o chuť pokračovať.
Celkovo je Aphelion vizuálne pôsobivým, ale tragicky nevyváženým dielom. Grafikou, hudbou a atmosférou by mohol patriť k špičke, no ťažkopádne ovládanie, nedotiahnuté zakrádanie a miestami nevýrazný príbeh spôsobujú, že dobrodružstvo na dobrých 7 až 8 hodín ku koncu pôsobí skôr ako otrava než ako strhujúca výprava.
