Aj medzi nezávislými videohrami sa len zriedka nájde dielo, ktoré zo známych žánrových prvkov vytvorí vlastný koncept v povedomej, a predsa novej podobe. Hra od Drop Rate Studio je krutou, temnou a neuveriteľne melancholickou výpravou do sveta, ktorý azda najlepšie vystihuje beznádej. Prečo sa teda nevzdáme? Prečo bojujeme proti neodvratnému? Jedno z najatmosférickejších lovecraftovských roguelite dobrodružstiev tohto roka kladie otázky o svete aj ľudskosti a ľudstvu zahnanému do kúta povie aj niekoľko nevyberaných slov.
In medias res nás hra hodí rovno doprostred diania, takpovediac do hlbokej vody, a pokojne to berme doslova. Zem, ako sme ju poznali, je mŕtva. Prastaré božstvo s nepredstaviteľnou mocou (Maker of Rain) deň za dňom, kvapku za kvapkou zmietlo takmer celú dovtedajšiu ľudskú civilizáciu. Problémom nebola len stúpajúca hladina vody. Samotný dážď bol jedom, šepotom, horúčkovitým šialenstvom, ktoré nám šepká do uší a proti ktorému veľa nezmôžeme. Zostala iba hŕstka zúfalých, zlomených preživších. Pomôcť sa im usiluje ďalší preživší, ktorý bojuje s vlastnými démonmi a balansuje na hranici medzi šialenstvom a prorockými víziami.
Základná premisa hry je kruto jednoduchá: máme štyridsať dní na to, aby sme zabránili konečnej potope. Preto sa musíme deň čo deň ponárať do nekonečných, neprehľadných hlbín, do zatopeného podmorského labyrintu plného zmutovaných monštier a temných ruín. Časť príbehu aj okolností konca sveta spoznávame pri prieskume, prostredníctvom denníkov, bizarných modiel a osudov ľudí, ktorých prijmeme do tábora.
Len čo vyriešime jeden problém, už je tu ďalší. Vzhľadom na roguelike charakter hry sa jediná chyba ľahko stane tou poslednou. Zvlášť bolestivé je to pri skúsenej, dobre vybavenej postave, ktorá má práve plný batoh surovín, jedla a dôležitých plánov a ktorej návrat by bol kľúčový. Základ hrateľnosti tvoria ponory, ktoré sa azda najlepšie dajú opísať ako kombinácia mechaník hier Dave the Diver, Dredge a Darkest Dungeon.
Zážitok z tohto 2D survival hororu ovplyvňuje množstvo vecí, od istého bodu však výsledok závisí už iba od nás. Na jednej strane máme základňu, kde stavbou a vylepšovaním budov či výrobou výstroja (napríklad munície, väčšej kyslíkovej fľaše alebo lampáša fungujúceho aj pod vodou) postupne zvyšujeme šance potápačov. Získať môžeme dokonca aj vylepšenie, vďaka ktorému má potápač v smrteľnom nebezpečenstve určitú percentuálnu šancu na záchranu. Ako sa na RPG patrí, pri postupe na vyššiu úroveň rozdeľujeme body schopností a svojich ľudí môžeme vybaviť aj rôznymi talentmi (feats). Záleží totiž na tom, koľko má potápač zdravia, príčetnosti, akú má zásobu kyslíka či nosnosť. Môžeme z neho vychovať napríklad bojovníka, nákladnú mulicu, zberača, prieskumníka aj kombinácie týchto rolí.
Po rôznych nebezpečných situáciách a zraneniach musíme svojich ľudí liečiť alebo im dopriať odpočinok. Ľahko sa tak stane, že niekoho dva až tri dni nemôžeme nasadiť. Vyslať ho síce môžeme, no za cenu vážnych postihov. Alebo pošleme niekoho slabšieho, čo je tiež riziko. Len málokedy si môžeme dovoliť ten luxus, že na konkrétnu úlohu vyšleme najlepšieho a najvhodnejšieho potápača. Po základné, ľahko dostupné suroviny z neďalekých oblastí môžeme poslať naozaj kohokoľvek. Je to aj výborný spôsob, ako zvyšovať úroveň neskúsených postáv. Čo sa však stane, ak práve v tú noc vyjde krvavý mesiac? Alebo ak sa priveľmi spoľahneme na rutinu a z drobných zranení sa vykľuje vážne nebezpečenstvo? Prípadne zablúdime do novej oblasti (iba nakukneme, budeme predsa opatrní) a napadne nás nové monštrum, ktorého správanie ešte nepoznáme?
K atmosfére boja o prežitie a hororu výborne pasuje aj to, že dokonalý kandidát neexistuje. Niekto dokáže vydržať celé hodiny dole v tme, ale má krehkú psychiku a pri pohľade na najmenšiu hrôzu prepadne panike. Iný veľa unesie a je silným bojovníkom, no pre obmedzené zásoby vzduchu sa hodí iba na krátke výpravy. V RPG systéme Dive or Die môžeme svojich ľudí zdokonaľovať a formovať, no čakať na toho pravého pre konkrétnu úlohu jednoducho nebude čas.
Dni ubiehajú a chod tábora aj obživa našich ľudí si neustále vyžadujú zdroje, rovnako ako ďalší rozvoj. Hra dokáže veľmi sugestívne sprostredkovať aj to, že najmä spočiatku sa pri každom ponore vydávame do neznáma. Žiadne osvetlené trasy nás nečakajú, kyslík ubúda, v batohu je vždy málo miesta na korisť a medzi ruinami, v podmorských jaskyniach či úzkych priechodoch môže kdekoľvek číhať niečo, čo nás chce zabiť. Výrečný je aj systém šialenstva. Čím horší je stav nášho potápača, tým väčšmi sa skresľuje realita, čo sa prejavuje vizuálnymi halucináciami aj anomáliami ovplyvňujúcimi hrateľnosť. Ak je však chamtivosť najrýchlejšou cestou do záhuby, no riskovať sa často oplatí, ktoré rozhodnutie je správne?
Dive or Die sa po audiovizuálnej stránke, z hľadiska mechaník aj budovania napätia veľmi vydarilo. Temné, gotické a hlboko lovecraftovské stvárnenie, podmorské ruiny a zabudnuté modly vykresľujú svet, ktorý sa akoby chcel definitívne zbaviť ľudskej prítomnosti. Odporúčam hrať so slúchadlami. Rytmický zvuk dýchacieho prístroja, vŕzganie a praskanie pod tlakom vody aj neidentifikovateľné zvuky ozývajúce sa z hlbín majú jediný cieľ: udržať nás v zovretí tiesnivej atmosféry aj počas orientovania sa v prostredí a hľadania cesty.
Za chybu to označovať netreba, no treba spomenúť aj to, že hra je mimoriadne náročná, najmä pri prvom prechádzaní. Časový limit 40 dní v kombinácii s trvalou smrťou skôr odstrašuje, než láka. O to katarznejší je však pocit, keď sa nám vďaka skúsenostiam podarí prežiť a uspieť. Rozmanitosť úrovní „vytvorených“ generátorom náhodných čísel (RNG) tiež výrazne posúva hrateľnosť smerom k boju o prežitie. Ak však niekoľkokrát po sebe vytiahneme kratší koniec, dokáže to frustrovať a ľahko prekaziť aj sľubne rozbehnutý priechod hrou. Na bugy som nenarazil, mechaniky fungovali a život mi neznepríjemňovali ani spomalenia či grafické chyby. Bohato stačilo to, čo na nás hra zoslala v rámci svojich zámerných mechaník.
Celkovo je Dive or Die - Children of Rain vo svojom žánri kvalitnou a citlivo poskladanou hrou. Atmosféra aj tiesnivá hrateľnosť sa vydarili výnimočne dobre. Náročnosť síce zúži okruh hráčov, ktorí si ju užijú, to však platí o každej roguelite hre či hre v štýle Dark Souls. Pre tých, ktorých priťahuje lovecraftovský kozmický horor, zdanlivo beznádejný boj o prežitie, objavovanie sprevádzané úzkosťou a krutý zápas na život a na smrť, je však povinnou jazdou. Len netreba zabúdať, že neistota, beznádej a klaustrofóbia sú iba východiskovým bodom. Odtiaľ už cesta vedie len hlbšie.
