A Plague Tale: Innocence a Requiem patrili medzi najvýraznejšie, najtemnejšie a najemotívnejšie príbehové adventúry posledných rokov. Mená Amicie a Huga de Rune sa vďaka nim navždy zapísali do histórie videohier. Keď Asobo Studio po srdcervúcom závere PT: Requiem oznámilo, že ďalšie pokračovanie skúsi odvážne zmeniť smer a zároveň zachovať charakter aj silné stránky série, mnohí prijali túto správu skepticky.
Pochmúrne utrpenie súrodencov de Rune vo svete zamorenom potkanmi ešte dlho zostane jedným z najpamätnejších príbehov modernej hernej histórie. Presunúť preto pozornosť na vedľajšiu postavu pôsobilo ako riskantný krok. Krátka scéna po záverečných titulkoch Requiem síce naznačila, že kliatba Prima Macula ani zďaleka nepominula, francúzski vývojári pod vedením Davida Dedeina však nechceli uviaznuť v zabehnutej schéme a stále dookola omieľať to isté. Po siedmich rokoch spoločnej práce sa rozhodli, že na zachovanie tvorivej iskry série potrebujú radikálnu zmenu. Výsledkom je nedávno vydaná hra Resonance: A Plague Tale Legacy, ktorá opúšťa doteraz známych protagonistov a posúva sériu k oveľa dynamickejšej a akčnejšej hrateľnosti.
Príbeh Resonance sa začína pätnásť rokov pred tragickými udalosťami Requiem a tentoraz sa sústreďuje na postavu, ktorú už dobre poznáme z druhého dielu. Je ňou Sophia, ostrieľaná a charizmatická námorná pašeráčka, podľa mnohých pirátka. Nový diel však odhaľuje, že jej sebavedomie slúži aj ako pancier, ktorý si vytvorila po strašnej traume z detstva. Na začiatku hry ju spoznávame ako bezbranné dievčatko, ktoré dlho väznili v otrasných podmienkach. Matka ju poslala do kláštora a otec ju všade zúfalo hľadá. Sophia sa stáva obeťou okultných pokusov miestnych mníšok. Tie jej injekčne podávajú záhadnú temnú látku, ktorá jej myseľ zaplavuje víziami.
Vo videniach sa jej opakovane zjavuje starogrécky bojovník pred obrovskými dverami, za ktorými sa skrývajú zlovestné udalosti a tajomstvá. Mníšky nútili dievčatko kresliť všetko, čo v zmenenom stave vedomia pripomínajúcom tranz videlo. Väznenie ako z nočnej mory ukončil až Sophiin otec, bandita Alec, ktorý so svojimi ozbrojencami prepadol kláštor. Alec prisahal, že odhalí pôvod vízií, no počas jednej výpravy zahynul. Po úvodnej výukovej časti už ovládame Sophiu ako dvadsiatničku zocelenú bojom. Je odhodlaná vydať sa na Krétu, kráčať v otcových stopách a odhaliť svoju minulosť aj tajomstvá, ktoré jej otravujú vízie a sny.
Vizuálne ladenie aj atmosféra sa v tomto diele výrazne zmenili. Dažďom zmáčané Francúzsko, ktoré sa dusilo v blate, krvi a more, nahradili Benátky a Kréta, slnečný stredomorský ostrov plný života. Herný engine Zouna Engine, ktorý Asobo naďalej vyvíja vo vlastnej réžii, vykresľuje pôsobivé scenérie s výbornou atmosférou, hoci svetlo a tiene mu občas robia menšie problémy. Bujná zeleň, pobrežie hrajúce modrými a tyrkysovými odtieňmi aj tisícročné rozpadávajúce sa sochy by na prvý pohľad mohli tvoriť kulisu idylickej dovolenky.
Všetka táto krása však ukrýva temné tajomstvo, ktoré úzko súvisí s jednou z najdôležitejších noviniek v hrateľnosti aj rozprávaní. Sophia sa prostredníctvom zvláštneho nadprirodzeného chvenia, rezonancie prenikajúcej časom, dokáže vžiť do starovekého bojovníka, ktorý žil pred tisícročiami a objavuje sa aj v jej víziách. Naše činy v minulosti a zmeny, ktoré nimi v prostredí vyvoláme, majú priamy a trvalý vplyv aj na Sophiinu stredovekú súčasnosť. Stačí napríklad otočiť starovekou kľukou alebo posunúť kamenný blok. Táto mechanika tvorí základ hádaniek, no zároveň výborne dotvára atmosféru: umožňuje nám totiž prežiť udalosti zachytené na mozaikách a freskách v krétskych ruinách.
Keď Sophia a jej spoločníci Leni a neskôr Faro zostupujú čoraz hlbšie do krétskeho bludiska, čoskoro pochopia, že legenda o Minotaurovi je len prastarou zástierkou. V útrobách labyrintu nečíha netvor s býčou hlavou, ale oveľa staršia a ničivejšia sila. Žijú tam obrovské čierne úponky pripomínajúce rastliny, ktoré pohltia každého živého tvora, čo sa odváži priblížiť. Práve tu sa ukazuje, že hoci sme hordy potkanov nechali za sebou, kliatba Macula naďalej prežíva v novej, desivej podobe. Labyrint aj mohutné dvere mali slúžiť na to, aby ju odrezali od sveta. Jej slabina však zostáva rovnaká: desí sa svetla.
Príbeh ďalej komplikuje benátska armáda bažiaca po pokladoch, ktorá je našim hrdinom v pätách. Sophiu prenasledujú aj banditi, jej niekdajšia rodina, teraz vedení krutým zradcom. V hlbinách sa tak musí vyrovnať s nadprirodzenými hrôzami, ľudskou chamtivosťou, minulosťou aj prítomnosťou. Pár slov si zaslúžia aj vedľajšie postavy. Zdá sa totiž, že pomocníkov, nepriateľov, spoločníkov a ostatné postavy okolo hlavných hrdinov sa v prvých dvoch dieloch podarilo vykresliť lepšie.
Tragédia a strata tu pôsobia, akoby ich do príbehu niekto vložil z povinnosti. Protiváhu im pritom tvorí slnečné stredomorské prostredie a dôležité vedľajšie postavy, ktoré majú mať veľký význam, no zároveň zostávajú povrchné. Znie to ako zvláštny rozpor, ale Farova premena či Lenin osud v nás zanechajú slabšiu stopu než porovnateľné postavy v predchádzajúcich hrách Plague Tale.
Kým Amicia pri svojich cestách a dobrodružstvách prežívala najmä vďaka skrývaniu v tieňoch, odvádzaniu pozornosti a praku, Resonance využíva úplne iný súbojový systém. Hrateľnosť má oveľa bližšie ku klasickým akčným adventúram a ponúka pomerne širokú paletu možností. Okrem bežného a kritického útoku či úskoku máme k dispozícii kop, ktorým prerazíme obranu alebo vyvedieme protivníka z rovnováhy, správne načasované odrážanie útokov aj lezecký hák. Ním môžeme nepriateľov strhnúť zo striech či vyvýšených miest alebo ich stiahnuť na zem, kde zostanú vydaní napospas našej čepeli.
Druhým pilierom hry sú popri súbojoch hádanky založené na práci s prostredím. Sophia počas dobrodružstva nájde aj starobylú záhadnú guľu, vďaka ktorej dokáže manipulovať so svetlom. Túto moc, ktorú podľa legendy do gule vložil samotný Daidalos, musíme využívať na aktivovanie zrkadiel a starovekých šošoviek. Ich svetelné lúče nám potom prerazia cestu hustou spleťou čiernych úponkov.
Vizuálnu stránku Resonance sme už pochválili, no prinajmenšom rovnako dôležitú úlohu pri vytváraní atmosféry zohráva hudobný sprievod. Jeho autorom je, samozrejme, aj tentoraz geniálny Olivier Deriviere. Ponuré violončelové melódie predchádzajúcich dielov vymenil za exotickejšie motívy zodpovedajúce krétskej a minojskej kultúre, raz jemne melancholické, inokedy prudko pulzujúce. Jeho hudba dokonale vystihuje kontrast medzi krásou ruín na povrchu a hrôzami podzemného labyrintu.
O chybách či bugoch v podstate nemám čo napísať, aj v tomto smere si hra vedie dobre. Vizuál a optimalizácia si však vyberajú svoju daň: na inštaláciu je nevyhnutný SSD disk a na maximálny zážitok treba počítač s výrazne nadpriemerným výkonom.
Resonance: A Plague Tale Legacy je povinnou jazdou pre fanúšikov série aj pre každého, kto má rád mysteriózne historické dobrodružstvá s poriadnou dávkou akcie. Dúfajme, že Asobo bude v tomto smere pokračovať, poučí sa z kritiky a rozšíri svet The Plague Tale aj o ďalšie odbočky s inými postavami. Opäť by tak mohlo dokázať, že tento svet je oveľa väčší a záhadnejší, než sme si kedy mysleli.
